/Podľa brožúry Miestna ľudová knižnica v Opatovej n/V z roku 1959, Kroniky obce Opatová a s prispením autorov: MILAN HARINEK, MARGITA DOBIAŠOVÁ, EMIL a ZITA DOBIAŠOVCI, PAVOL PORADA a STANISLAV VANČO/

  Na začiatku 20. storočia bola kniha v opatovskom dome vzácnosťou. Okrem modlitebných knižiek sa sotva v ktorom dome našiel kalendár. Viac kníh sa nachádzalo azda len v knižnici na fare a v ľudovej škole. Na fare okrem starších i novších latinských a maďarských kníh sa nachádzali aj vzácne knižné výtlačky v slovenčine z 18. storočia, napríklad nedeľňajších omšových kázní. V takých knihách na fare sme obdivom listovali /Anton Sokol a Stanislav Vančo ako vysokoškoláci v 60.-tych rokoch/ u kanonika vdp. Justína Vršanského. Žiaľ, podľa vyjadrení niektorých pamätníkov viaceré knihy zo starej farskej knižnice sa údajne roztratili pri búraní starej a budovaní novej fary pred koncom 20. storočia.     Podľa rozprávania najstarších pamätníkov z 80.-tych rokov 20. storočia prvá verejná knižnica v Opatovej, ktorá slúžila občanom, jestvovala v obci údajne už dávnejšie pred rokom 1918. Zrejme ide o knižnicu až s niekoľko sto exemplármi na fare - o prvú knižnicu v obci vôbec. Žiaľ, o jej minulej činnosti sa nezachovali, resp. nemáme archívne ani iné doklady.     Počas obdobia prvej Československej republiky i v rokoch prvej Slovenskej republiky bol fond vtedy jestvujúcej knižnice umiestnený v jednej skrini na chodbe v škole. Záujemcovia o čítanie si mohli tam vypožičať knihu jedenkrát týždenne, obyčajne v nedeľu popoludní. Knižničný fond tejto školskej, resp. obecnej knižnice bol vcelku skromný a dopĺňal sa veľmi zriedkavo. Údajne mala táto knižnica približne 300 zväzkov. Okrem spisov slovenských klasikov M. Kukučína, J. G. Tajovského., B. S. Timravy, Ľ. Podjavorinskej či S. H. Vajanského si mohli čitatelia vypožičať spomedzi niekoľkých zväzkov odbornej literatúry z oblastí poľnohospodárstva a ovocinárstva.    K priekopníkom novodobej knižničnej práce a knihovníctva v obci, ako aj dlhodobého rozvoja okruhu čitateľov kníh v Opatovej, patrili predovšetkým učitelia a spomedzi nich vtedajší Alojz Fajt, neskôr správca školy a učiteľ Jozef Čerňanský, po nich  Milan Harinek, a  Zita Dobiašová, medzičasom tiež viacerí matičiari,  Rudolf Kobza a iní knihovníci.    V období pred 2. svetovou vojnou a až do začiatku 50.-tych rokov veľa knižničnej propagácie medzi čitateľmi v obci urobila hlavne Miestna odbočka Matice slovenskej a jej poprední funkcionári Štefan Dužek, Anton Vančo, Vojtech Bohuš s ďalšími. Odbočka matice pre občanov - čitateľov zriadila vlastnú knižnicu s knihovníkom Jánom Krátkym. V týchto časoch čítanie slovenskej, českej, ruskej i ostatnej svetovej literatúry v Opatovej sa stalo samozrejmosťou. Udomácnilo sa tiež zakladanie domácich knižníc v mnohých jednotlivých rodinách. Po celé desaťročia potom prežívalo aj vypožičiavanie kníh z rodinných knižníc blízkym z rodiny alebo priateľom. Občania si vypožičiavali knihy celkom bežne navzájom. Majitelia týchto kníh si preto dosť vyznačovali vlastníctvo knihy, najčastejšie svojím menom a priezviskom.    Výrazný kvantitatívny obrat v obecnej knižničnej činnosti nastal po 2. svetovej vojne. Nedostatočný knižný fond obecnej knižnice knihovník pohotovo dopĺňal vypožičiavaním kníh z trenčianskej Okresnej knižnice alebo darovanými knihami. Výsledkom bol sústavný nárast pravidelných čitateľov i výpožičiek.  Návšteva miestnej verejnej knižnice sa stávala samozrejmosťou pre stovky dospelých občanov a žiakov základných a stredných škôl, teda pre všetky čitateľské generácie.    Po roku 1952 Miestna ľudová knižnica v Opatovej nad Váhom sa stala jedným z centier kultúrneho života v obci. Knižnicu občania radi, hojne a pravidelne navštevovali. Priestory pre rozširujúci sa knižničný fond, ktorý predstavoval postupne až tisícky kníh slovenskej, českej a svetovej literatúry, najmä beletrie, vrátane kníh pre deti a mládež, získala knižnica v skromných podmienkach Štátneho domu, ktorý bol v správe Osvetovej besedy. Stáli čitatelia, ale i návštevníci knižnice mali k dispozícii knihy na evidované bezplatné vypožičanie. Knihy boli usporiadane – spravidla podľa priezvisk autorov - uložené na policiach knižničných regálov, pričom deti a mládež mali pripravené knihy v osobitnom regáli. Niekedy sa systém uloženia kníh menil podľa tém a charakteru knižnej literatúry. Veľmi cennou bola osobitná vedľajšia miestnosť – čitáreň. V nej okrem 10 – 12 druhov rozličných časopisov bol k dispozícii jeden z prvých televízorov v obci vôbec – s čierno-bielym obrazom, v neskorších rokoch i  farebným obrazom. Televízia v čitárni priťahovala najmä desiatky fanúšikov športu – predovšetkým ľadového hokeja a futbalu, avšak i nových stálych čitateľov. V čitárni nechýbali ani zaujímavé spoločenské hry, najväčšej obľube sa tešili šachovnice.    Úspešnou a obetavou knihovníčkou v spomínanom období  a takmer až do skončenia prevádzky Štátneho domu bola učiteľka základnej školy Zita Dobiašová, ktorej pravidelne vypomáhal Ľudovít Meliš. Knižničných pomocníkov nachádzali v žiakoch a študentoch. Knihovníčka sa dokázala obklopiť mnohými nadšenými  pomocníkmi predovšetkým z radov študujúcej mládeže, ktorí okrem svojho vzťahu ku knihám živo dopĺňali priateľskú atmosféru medzi knihovníčkou a desiatkami návštevníkov knižnice, pre ktorých bývala otvorená popoludní a večer dvakrát do týždňa. Fakticky najsilnejší vzostup činnosti zaznamenala táto knižnica do konca 50.-tych rokov. Už v roku 1956 opatovská knižnica získala zaslúžené ocenenie Vzorná ľudová knižnica, ktoré dokázala po viac rokov úspešne obhajovať. Samotná knihovníčka Zita Dobiašová bola ocenená celoštátnym uznaním ministra školstva a kultúry.    Kým v roku 1954 mala knižnica k dispozícii na vypožičiavanie 430 zväzkov literatúry, o štyri roky neskôr už 1 758 zväzkov. Počet každoročných výpožičiek v tomto období vzrástol z 3 008 na 4 729.    Generácia mladých čitateľov z týchto rokov spolu so Zitou Dobiašovou potom položila recitátorské základy krátkodobej avšak veľmi úspešnej tradície opatovských večerov poézie v 60.-tych rokoch. Jeden z nich svojou osobnou účasťou poctil popredný slovenský básnik Vojtech Mihálik. Podobne úspešné bývali i viaceré verejné besedy s čitateľmi, najmä tie, ktoré sa konali v krátkych obdobiach politického „odmäku“ po XX. zjazde sovietskych komunistov a  po roku 1963. S dovtedy nevídaným záujmom i počtom účastníkov sa stretla napríklad beseda knižnice o Solženicynovej novele Jeden deň Ivana Denisoviča.     V úspešnej knihovníckej práci Zity Dobiašovej od roku 1967 pokračoval jej dovtedajší častý pendant, ktorým býval bankový úradník Ľudovít Meliš. Keďže akákoľvek činnosť v schátralom Štátnom dome sa stala až životu nebezpečnou, od roku 1966 bola Miestna ľudová knižnica v Opatovej premiestnená do provizórnych priestorov v drevenom baraku vedľa motorestu Maják, kde opäť vo veľmi skromných podmienkach pôsobila ďalšie dva roky, kým tento drevený objekt v roku 1968 nezhorel do základov aj s knihami a väčšinou inventáru športovcov a dychových hudieb. Činnosť samotnej knižnice sa obnovovala iba veľmi ťažko, stagnovala až do roku 1977, keď bol dobudovaný nový Kultúrny dom s nákupným strediskom Jednoty. V tomto objekte dostala miestna knižnica dve miestnosti s knižničným fondom a zariadením. Napríklad v roku 1980 mala knižnica 3 517 zväzkov a 242 čitateľov, ktorým poskytla 5 429 výpožičiek. Knihovníkmi v rokoch 1977 – 1985 boli Vladimír Kobza a Soňa Steklá. V roku 1986 nastúpil do funkcie knihovníka pracovník Krajskej knižnice v Trenčíne.     V súčasnosti je miestna knižnica umiestnená v samostatnej časti priestorov objektu materskej školy na Mníšnej ceste, kde úspešne pôsobí ako pobočka trenčianskej knižnice M. Rešetku pod vedením obetavého knihovníka Petra Mončeka.   Dychové hudby do roku 1988       Život bez hudby – aspoň príležitostnej – si obyvatelia Opatovej nevedeli predstaviť v horších ani v lepších časoch. Nikdy síce nepatrili k priveľmi spevavým, spravidla si vystačili s nábožnými piesňami v opatovskom kostole, na púťach do Dubnice nad Váhom alebo na Skalku, často sprevádzaných opatovskými dychovými hudbami, a či len doma v rodine – najčastejšie v čase veľkonočnom a vianočnom. Niekedy sa chotárom ozvali aj ťahavé ľudové alebo vysťahovalecké piesne z úst starých pastierov a pastierok, veselé na svadbách v dome nevesty, ľudové piesne bývali zakomponované aj do niektorých ochotníckych divadelných predstavení. Samozrejme, spievalo sa na tanečných zábavách a o spev na dedine nebývala núdza ani medzi bujarou mládežou. Pamätníci spomínali na krásne spevy mládeže, ktoré sa počas teplých letných večerov niesli celou dedinou z lavičiek pod vysokými topoľmi, rastúcimi okolo potoka. V novších časoch viacerí milovníci dobrej hudby z Opatovej chodievali pravidelne na promenádne koncerty do trenčianskeho parku alebo do kúpeľnej dvorany v trenčianskych Tepliciach. K samozrejmým patrila ich účasť na podujatiach Pádivého Trenčín.    Avšak dosť ťažko by sme v hudobnom repertoári Opatovčanov nachádzali vlastné piesne alebo hudobné skladby. Gajdovanie z rokov ovčiarstva a pastierstva v obci sa nezachovalo. Tie najčastejšie spievané bývali skôr úpravami kubrianskeho, sučianskeho alebo moravsko-kopaničiarskeho folklóru. Hudobné vzdelanie v Opatovej sa totiž pestovalo zriedkavo, najčastejšie iba pričinením amatérskych hudobníkov. Lepšie sa udomácňovalo v niektorých rodinách až od 2. polovice 20. storočia, keď začalo viacero školopovinných detí navštevovať hudobné krúžky, resp. ľudové školy umenia v Trenčíne, ktorých absolventi povzniesli aj celkovú kultúrno-hudobnú úroveň obce.     Aj väčšina prvých opatovských hudobníkov bola vlastne samoukmi, neskôr nimi boli viac alebo menej hudobne školení zamestnanci najmä trenčianskych fabrík Merina a TOS, a tiež študenti. Nezriedka učieval syna na hudobný nástroj hrať otec – hudobník z dychovej kapely. O prirodzenom vzťahu Opatovčanov k hudbe hovoria spomienky pamätníkov na to, že napríklad pri pasení v chotári starí pastieri učievali deti vykrúcať trúbky z vŕbovej kôry a podúčali ich hre na takýto nástroj. Prvé piesne deti počuli najčastejšie od svojich mám a babiek. Žiaľ, preukázateľné stopy po gajdovaní, ktoré sa udržiavalo pri salašoch a na pasienkoch v chotári obce údajne ešte pred koncom 19. storočia, sa nezachovali. Do polovice 20. storočia pri starých ľuďoch sa mnohé deti učili spievať a hrať ľudové a staré vojenské piesne aj ináč. Napríklad ústami na jednoduchom kostenom hrebeni, prekrytom útržkom hoci novinového papiera, inokedy hoci na obyčajných trubičkách – prázdnych cievkach z kartónu, na akých bývali v trenčianskej textilke navinuté strojové nite alebo bavlna. Treba dodať, že v minulosti nijako zvlášť sa nepestovalo ani tanečné umenie. Tancovačky na svadbách a zábavách ovládala skôr živelná prirodzenosť, prevažovalo odpozorovanie tanečných krokov a pohybov. Najviac oceňovaný býval výkon tanečníkov pri rýchlom kubrianskom čardáši. Časom sa tanec v Opatovej kultivoval pod vplyvom folklórnych skupín a tanečných podujatí v blízkom Trenčíne, na videné nadväzovala doma tanečná príprava začiatočníkov pod vedením bystrých pozorovateľov a skúsenejších tanečníkov. Ešte v 60.-tych rokoch bolo bežné, že sa učili tancovať pri gramofóne, častejšie pri rádiách, keď rozhlasové stanice Bratislava alebo Brno vysielali vtedy veľmi obľúbené rozhlasové koncerty na želanie poslucháčov, resp. platené hudobné pozdravy pre jubilantov. Na vlnách éteru vtedy víťazila klasika – valčík a polka, tango, neskôr rumba.     Nezabúdajme, že opatovský kostol býval po mnoho desaťročí prvoradou baštou omšového spevu a organovej hudby. Organistami – spomeňme z minulosti aspoň niektorých - boli hlavne niektorí učitelia miestnej školy, napríklad Jozef Čerňanský a Pavol Špánik, v rokoch svojho vysokoškolského štúdia Ľudovít Vitko a po mnoho ďalších rokov miestny roľník - organista Jozef Kobza-Horných. Tento popri sólovom speve počas omší azda ako 50-ročný absolvoval školenie základov hry na organ. Pri jeho charakteristickom organovom hraní v kostole bolo priam cítiť jeho úprimne kresťanskú a sedliacku dušu, zvlášť tvrdosť jeho zrobených rúk, osobitne prstov.     Mimoriadnou udalosťou v kostole a zážitkom pre prítomných po celé desaťročia bývali dramaticky spracované a nacvičené pašie so skupinovým a sólovými spevmi. V pašiách každoročne účinkovala väčšina dobrých i najlepších opatovských spevákov spomedzi miestnych roľníkov, nábožnejších žien z domácnosti i zamestnancov v trenčianskych alebo dubnických fabrikách. Opatovskí občania vedeli oceniť aj príležitostné návštevy organistov, ktorých pozývali sami farníci, alebo boli hosťami kňaza na fare.    Bez ohľadu na okolnosť, či Opatová mala alebo akurátne nemala vlastnú dychovú alebo inú hudobnú kapelu, najväčšej obľube obyvateľov sa tešili dychové hudby z Hornej či Dolnej Súče, Drietomy, Kubrej a Veľkých Stankoviec. Tie prichádzali do Opatovej s repertoárom najpopulárnejších ľudových dychových hudobných skladieb zo širokého okolia Trenčína a blízkej Moravy. Keď sa ozvali ich tóny na križovatke potoka s hradskou cestou, hojná návštevnosť tanečnej zábavy v Štátnom dome, resp. na tamojšom dvore bývala zaručená. Väčšina z repertoáru vtedajších skladieb, ktoré hrávali v Opatovej, v obci sa priam udomácnila. Citeľne slabší záujem býval o džezové skupiny, pokiaľ aspoň časť svojho repertoáru neprispôsobili všetkým vekovým skupinám návštevníkov  ľudových zábav.    Tanečné zábavy v Opatovej  bývali v „konzume“ - hostinci Potravného družstva, vo vyhradených priestoroch u mäsiara  Armina Weissa, po veľa ďalších rokov sa odbavovali v tamojšom Štátnom dome, a tiež vo dvore niekdajšieho Dužekovho hostinca. Avšak od mája do jesenných hodov v Opatovej tanečné zábavy sa odbavovali aj vo vyhradených priestoroch na dvore Štátneho domu, v Hliníku, na futbalovom ihrisku, ba i v Opatovskej doline - v tamojšom areáli rekreačných a školských zariadení pre deti. Tanečné zábavy, vrátane svadobných, tradične bývali sprevádzané značným počtom prizerajúcich občanov /hovorilo sa, že nadžúgajú/, najmä starších. Prvé páry dospelejších tanečníkov na začiatku zábavy obyčajne vyprovokovali školopovinné ale tanca chtivé deti. Tie sa zvyčajne ako prvé odvažovali vykrúcať sa na tanečnej drevenej podlahe, vybetónovanej alebo len ušliapanej trávnatej či hlinenej ploche, ktorá bývala ohradená a prizdobená dookola čerstvými zelenými konármi a farebnými papierovými stužkami.     Keď sa konala väčšia dedinská svadba, prípadne honosnejšia v bohatšej rodine - ešte v 50.-tych rokoch dosť často bývala s mladomanželmi a družbami v opatovskom kroji – tešila sa veľkému záujmu prizerajúcich sa najzvedavejších spoluobčanov. Takí sa vždy zaujímali o  zábavy a tance veselárov už vo dvore nevesty alebo v Štátnom dome, pričom spravidla neodišli bez „výslužky“ – pohárika pálenky alebo  sladkého zákusku od vďačných a pohostinných svadobčanov, hlavne od radodajných družbov a družičiek. Bývalo zvykom, že v neskorších večerných hodinách – obyčajne až v čase po záverečnej v blízkej krčme - k svadobčanom v tanci sa pripojili aj štamgasti a „v kolečku pri muzike“ stihli povykrúcať nevestu i ženícha, ba pridali im aj odmenu za tanec - do vena.     Prvé zmienky o opatovských hudobných kapelách sú z 30.-tych rokov 20. storočia. Podľa obecnej kroniky i spomienok Pavla Poradu prvá dychová hudba v Opatovej bola založená v roku 1936. Mala 12 členov. Ich hudobným učiteľom a zároveň kapelníkom bol Ľudovít Parák z Dobrej. Členovia tejto dychovej hudby si zakúpili hudobné nástroje z vlastných finančných prostriedkov. Hudobníkmi boli väčšinou mladí robotníci vo veku do 30 rokov. Nacvičovanie skladieb a skúšky hudobného repertoáru sa konalo raz v jednom inokedy druhom dome alebo aj v tieni ovocných stromov na dvore niektorého člena kapely. Nacvičení hudobníci potom účinkovali pri rozličných príležitostiach, najčastejšie na ľudových tanečných zábavách, svadbách a cirkevných slávnostiach, ale i pohreboch. Druhým kapelníkom tejto dychovej hudby bol Ondrej Krátky z Kubrej a po ňom Ján Vanek z Opatovej. Prvá opatovská dychová hudba účinkovala ešte v 50.-tych rokoch, potom stagnovala a zanikla. Jej členmi v rokoch 1936 – 1950 boli  Ľudovít Parák, Ondrej Krátky, Ján Vanek, Štefan Porada, Štefan Meliš, Ján Vojtech, Ladislav Bohuš, Jozef Bohuš, Štefan Kobza, Jozef Baž, Jozef Čupalka, Matúš Dobiaš, Jozef Tomeček a  Štefan Zubo.    Účinkovanie novej dychovej hudby v Opatovej sa obnovilo v roku 1966. Bola zostavená zo zanietených členov prvej dychovej hudby, ku ktorým sa pridali noví členovia. Vedúcim tejto hudby sa stal Pavel Porada. Druhá dychová hudba účinkovala sedem rokov a zanikla pre odchod viacerých členov. Jej členmi v rokoch 1966 – 1973 boli Pavel Porada, Ondrej Ďuriš, Ján Vojtech, Matúš Dobiaš, František Husár, Pavol Liška, Gustáv Harvan, Štefan Kobza, Ondrej Vitko, Ondrej Krátky, Jozef Baž, Anton Ďuriš, Jozef Sýkora a Ing. V. Kopřiva.    V roku 1975 vznikla tretia dychová hudba. Účinkovala pod názvom Opatovanka. Jej umeleckým vedúcim bol Ernest Knotek z Trenčína, kapelníkom spočiatku Rudolf Baž, neskôr Stanislav Vojtech. Jej členmi v rokoch 1975 – 1981 boli Ernest Knotek, Rudolf Baž, Stanislav Vojtech, Tibor Ukuš, Ing. Pavol Harvan, Pavol Kobza, Marian Maláň, Milan Vojtech, Pavol Liška, Stanislav Meliš, Pavol Liška ml., Vojtech Kóša a Jozef Kročitý.    Keď tretia dychová hudba prestala účinkovať, v roku 1982 sa zorganizovali do kapely opatovskí chlapci, ktorí končili Základnú deväťročnú školu v Trenčianskej Teplej. Tam sa naučili hrať na hudobné nástroje a hrávali v školskej dychovej hudbe. Založili Mládežnícku dychovú hudbu. Jej umeleckým vedúcim sa stal Pavel Porada a kapelníkom Stanislav Hricko. Pravidelným nacvičovaním sa zvyšovala hudobná úroveň tohto súboru a úspešnými verejnými vystúpeniami si získala srdcia hudbymilovných spoluobčanov. Táto dychová hudba sa trikrát zúčastnila Okresného festivalu detských a mládežníckych dychových hudieb v Dolnej Súči, kde získala diplomy a vázy. V súbore postupne nastávali personálne zmeny, pretože viacerí odchádzali na povinnú vojenskú prezenčnú službu. Do súboru však prichádzali noví členovia a účinkovanie súboru sa zdalo byť nadlho zabezpečené. Toto hudobné teleso svoju úroveň dokázalo napríklad pri príležitosti 43. výročia oslobodenia Opatovej dňa 10. apríla 1988, keď v obci úspešne vystupovali v rámci koncertu dychových hudieb spolu s mládežníckymi dychovkami z Hornej Súče a Drietomy.    Členmi tejto štvrtej dychovej hudby v Opatovej  od roku 1983 boli Pavel Porada, Stanislav Hricko, Jozef Liška, Tibor Gallo, Rastislav Gavenda, Vladimír Vančo, Marian Hricko, Peter Gavenda, František Husár ml., Pavol Monček, Ľuboš Liška, Pavol Poludvorný a Peter Meliš. Tradícia dychovej hudby v Opatovej pokračovala. Pozn. redaktora príspevku: Kapitola, ktorú ste si práve prečítali, je súčasťou rozsiahleho rukopisu Z minulosti obce Opatová nad Váhom. Budem vďačný za všetky vaše vecné poznámky a pripomienky, postrehy, opravy i doplnenia. Môžete ich posielať na adresu stanislavvanco@azet.sk