Spracoval STANISLAV VANČO

Fara,  kostol a škola,  spolky a organizácie občanov boli piliermi duchovnej kultúry v obci Opatová  počas väčšiny rokov 20. storočia. Výnimočne priaznivé kultúrne výsledky dosahovali predovšetkým Miestny odbor Matice slovenskej,  po jeho zániku Osvetová beseda. Okrem nich sa na povznesení všeobecnej kultúry v obci podieľali mnohé ďalšie spolky a organizácie, ktoré pôsobili v rozličných oblastiach života občanov, v  hospodárskej i spoločensko-materiálnej oblasti, napríklad Potravné družstvo,  Jednotné roľnícke družstvo a ďalšie.    Jestvovanie väčšiny spolkov a organizácií si pripomenieme prostredníctvom písomných spomienok, ktoré nám zanechali viacerí občania, ale i takých dokumentov, ktoré sa uchovali v archíve zostavovateľa publikácie. Spolky a organizácie sme zoraďovali nie podľa významu a dôležitosti, skôr sme prihliadali na iné súvislosti, napríklad v akom počte a miere sa na ich činnosti aktívne podieľali samotní občania. Samozrejme, zostavovateľ kapitoly si uvedomuje, že žiaden „meter“ v tomto ohľade nie je celkom objektívny, vo viacerých ohľadoch sú údaje neúplné, hoci zostavovateľ sa neriadil sympatiami ani antipatiou. Väčšinu informácií mal k dispozícii iba po rok 1988.    Informácie o činnosti niekoľkých organizácií v obci – napríklad o   mládežníckych organizáciách, Hlinkovej garde a Zväzarme – zostavovateľovi chýbali. Je však a presvedčený, že medzery, ktoré máme v poznávaní duchovnej i materiálnej kultúry svojich predkov, možno postupne naprávať. A teda chýbajúce dopĺňajme! Zostavovateľ počas miestnych výskumov sa presvedčil, že Opatovčania sú hodní dedičstva otcov a matiek. Viacerí sú vlastníkmi duchovného i materiálneho dedičstva, ba zaujímajú sa, ako by s ním múdro a prezieravo pre obohatenie potomkov naložili. Dúfajme, že nájdu spoločnú reč napríklad o podobe a mieste pamätného domu alebo múzea vo svojej bývalej samostatnej obci.     Spotrebné družstevníctvo /Podľa rukopisu ĽUDOVÍTA SIRANA/    Prvé Potravné družstvo v Opatovej bolo založené dňa 31. októbra 1909. Jeho prvým predsedom sa stal opatovský farár Anton Bárdy a podpredsedom Michal Porada. Neskoršími predsedami boli Ondrej Meliš, Ondrej Kobza, Ondrej Vančo a Ján Dužek. Družstvo malo až 170 členov s členským podielom. Pre zaujímavosť uvedieme, že už roku 1920 bola v predajni potravného družstva Kniha ponosov a sťažností. Potravné družstvo  prakticky v pôvodnej podobe fungovalo až do roku 1952.     V marci 1951 v Opatovej rokovali predstavitelia potravných družstiev z Dobrej, Trenčianskej Teplej, Omšenia a hostiteľskej Opatovej o vytvorení spoločného potravného družstva. V tom istom roku v novembri bola uzatvorená dohoda o zlúčení potravných družstiev uvedených obcí, avšak v marci 1952 sa opatovské Potravné družstvo rozhodlo, že sa samostatne začlení do spotrebného družstva Jednota. Dňa 2. marca 1952 bol v Opatovej zvolený miestny dozorný výbor na čele s predsedom Rudolfom Kobzom.  Neskôr – až do roku 1988 - boli postupne volení predsedovia  miestneho dozorného výboru Jednoty, spotrebné družstvo - Vojtech Bohuš, Jozef Jambor, Júlia Steklá a Ľudovít Siran.    Významnou udalosťou spotrebného družstevníctva v polovici 60.-tych rokov bolo rozhodnutie trenčianskej Jednoty, spotrebné družstvo, postaviť pre motoristov a obyvateľov obce reštauráciu v Opatovej, a to na novovybudovanom úseku cesty 1. triedy Trenčín – Žilina. Reštaurácia Maják od otvorenia veľmi dobre prosperovala a získavala si najlepšiu povesť, keďže sa o nej hovorilo a bola známa v celoštátnom meradle, ba vyhľadávali ju aj zahraniční motoristi a turisti. Jednota reštauráciu dobudovala do podoby motorestu, ktorý pod názvom Maják vynikajúco propagoval majiteľa i obec.    V roku 1969 si občania pripomenuli 60 rokov od vzniku svojho Potravného družstva. Na spomienkovej oslave sa zúčastnili aj žijúci zakladatelia družstva – Štefan Kobza, Jozef Kuzma, Ondrej Majdan, Ján Vojtech, Štefan Žuffa, Štefan Gavenda, Jozef Mikoláško a Ján Baďura st. Pripomenuli svoje družstevné začiatky, potešili sa z niektorých dovtedajších úspechov, ale pripomenuli si aj nepríjemné družstevné starosti z období obidvoch svetových vojen.    V minulosti súkromné predajne boli v obci umiestnené len v súkromných domoch. Až Potravné družstvo malo vlastnú budovu, v ktorej bol hostinec a predajňa potravín s celým vtedajším tzv. koloniálnym tovarom, teda so širokým sortimentom. Po vzniku spotrebného družstva Jednota v obci sa predajne rozšírili. Do budovy Potravného družstva v centre obce sa adaptovala predajňa textilu a priemyselného tovaru a v neďalekom súkromnom dome pána Košuta /od potoka v poradí druhý dom vpravo pri hradskej smerom do Dobrej/ bola inštalovaná mliekareň. Po odkúpení domu pána Dužeka /pri hradskej vedľa vtedajšieho Štátneho domu smerom k železničnej stanici/, v ktorom boli predtým potraviny aj hostinec a na ktoré mal dovtedajší majiteľ domu koncesiu, Jednota zrekonštruovala priestory domu a zabezpečila samostatný predaj potravín.  V prenajatých a upravených priestoroch časti ďalšieho domu vznikla predajňa mäsa.  Po čiastočnej rekonštrukcii Štátneho domu,  v hovorovej reči Opatovčanov tzv. „židovne“, ktorý po 2. svetovej vojne slúžil obci predovšetkým na kultúrne spoločenské aktivity, vznikli podmienky aj pre otvorenie hostinca /s vchodom zo strany potoka a zo strany hradskej do novej mliekárne napravo od vtedajšieho hlavného vchodu do Štátneho domu/. Keďže priestorová situácia predajní v obci bola naďalej problematická a v 60.-tych rokoch kritická, verejní činitelia obce a predstavitelia trenčianskej Jednoty, spotrebné družstvo, hľadali riešenie, ktoré by zodpovedalo oprávneným nárokom nespokojných občanov. Ale iba v roku 1972 sa rozhodlo o zbúraní niekdajšieho domu Armina Weissa – po 2. svetovej vojne Štátneho domu. Nezaobišlo sa to bez nezhôd, pretože časť občanov chcela kultúrny dom, druhá časť uprednostňovala obchodné prevádzky. Na podnet občanov, ktorí chceli uvoľnený priestor uprostred obce dokonale využiť ako spoločný objekt pre kultúrne potreby obce a obchodné potreby, uskutočnila sa intervenčná návšteva u Pavla Tonhausera, vtedajšieho predsedu Slovenského zväzu spotrebných družstiev /SZSD/ v Bratislave. /Poznámka zostavovateľa: Členmi opatovskej delegácie u P. Tonhausera boli predseda MNV Gašpar Krajčirik, správca Osvetovej besedy Milan Harinek a Stanislav Vančo, ktorý túto návštevu inicioval, zorganizoval, predtým dlhodobo medializoval problém obce a občanov./  Získali súhlasnú podporu predsedu pre spoločné dielo a SZSD následne povolil a odsúhlasil aj spoluinvestorstvo na výstavbu nákupného strediska a kultúrneho domu pod jednou strechou.     Dňa 9. septembra 1974 bol vykonaný slávnostný výkop základov budúceho centra opatovskej kultúry a nákupného strediska Jednoty, spotrebného družstva. Na slávnosti sa zúčastnili Emil Meliš, vtedajší predseda Jednoty, spotrebné družstvo  Trenčín, predseda vtedajšieho ONV Štefan Minárik, predseda MNV Gašpar Krajčirik a občania Ján Poludvorný a Jozef Kuzma. Stavebné dielo bolo vybudované dodávateľským spôsobom, pričom občania hojne vypomáhali brigádami. Otvorenie nového kultúrneho domu a nákupného strediska sa konalo 6. mája 1977. Okrem spoločenskej sály s javiskom od začiatku bola v objekte miestna knižnica s čitárňou, ako aj predajne potravín, mäsa a pohostinstvo.   Organizácia komunistickej strany /1922 – 1998/    Organizácia komunistov v obci bola založená dňa 18. mája 1922. Jej zakladajúcimi členmi boli opatovskí občania Rudolf Kobza, Ľudovít Lis, Matúš Meliš, Štefan Meliš a Martin Meliš. Členskú základňu tvorili väčšinou nádenníci a robotníci z Opatovej, ktorí pracovali v Trenčíne, najmä v textilnej fabrike Tiberghien Fils.    Na vznik organizácie mali vplyv predovšetkým zlé pracovné podmienky vo fabrikách a činnosť tamojších závodných organizácií komunistických Červených odborov. Tak napríklad Matúš Meliš, narodený v Opatovej /1893/, bol zamestnaný pri výstavbe trenčianskej textilnej továrne od svojich 14 rokov najprv ako pomocný robotník pri murároch a neskôr ako zoraďovač a údržbár strojov. Patril medzi vedúcich funkcionárov tamojšej organizácie Červených odborov a do komunistickej strany v tibergienke vstúpil už v roku 1921.    S Matúšom Melišom sú spojené udalosti v Trenčíne z roku 1924, ktoré sa vo významnej miere dotkli aj Opatovej. Nechýbal v spore odborov s vedením fabriky o dennú 10-hodinovú prácu. Pamätného 20. septembra 1924 textilka prepustila 280 ľudí, medzi nimi 26 robotníkov z Opatovej /viac ich bolo iba z Trenčína a Kubrej/. Riaditeľ fabriky na výpovediach trval a odmietal úradné i robotnícke pokusy o zmier. Nasledoval štrajk všetkých 1 358 robotníkov, ktorí sa postavili na obranu prepustených. Proti prepusteniu protestovali aj obecné zastupiteľstvá. Napríklad opatovské obecné zastupiteľstvo v ňom uviedlo „... je dokázané, že prepustenie sa stalo preto, že robotníctvo nechcelo prijať 10 hodinový pracovný deň za podmienok, aké si pán riaditeľ nariadil. Preto sa uznášame, že stojíme po stránke prepusteného robotníctva a žiadame Okresný úrad v Trenčíne, aby okamžite zakročil proti podobnému šikanovaniu robotníctva a nech sú okamžite prepustení naspäť vzatí do práce a na dobu, čo nepracujú, nech im je podpora v nezamestnanosti tiež behom 14 dní vyplatená... Opatová, dňa 26. IX. 1924. Pojednávania sa zúčastnili Ondrej Kobza, starosta, Ondrej Majdan, miestostarosta, Ondrej Vančo, Jozef Mikolaško, František Vincent, Michal Kossut, Štefan Rehák, Jozef Hricko, Tomáš Kobza, Ludvik Lis.“ Okresný náčelník dňa 1. októbra 1924 dal obciam na vedomie, že záležitosť nepatrí do jeho pôsobnosti a že štrajkujúci robotníci nemajú nárok na podporu. Nasledoval známy trenčiansky krvavý 8. október so streľbou do robotníkov. Nastalo zatýkanie a štatárium v Trenčíne aj Opatovej. Matúš Meliš po streľbe ušiel, pred četníkmi sa skrýval v opatovských horách. Po čase mu z textilky odkázali, že sa môže vrátiť do práce, ale nesmie sa venovať ničomu okrem opráv a zoraďovania strojov. Neposlúchol, v roku 1927 ho definitívne prepustili z fabriky. Následky štrajku kruto postihli aj Opatovčanku Emíliu Wiedermanovú, najstaršiu zo šiestich detí, ktorá začala v tibergienke pracovať ako 12-ročná. Tá sa napokon odsťahovala za manželom do Brna, ale po zániku Československej republiky v roku 1939 sa musela vrátiť do Opatovej. Opatovský občan Štefan Svrbík začal pracovať v tkáčovni ako 13-ročný. Ako odborový dôverník sa ocitol na listine prepustených a do fabriky sa nemohol vrátiť. Nakrátko sa uchytil v kubranskom Zábraní, odkiaľ odišiel za prácou do Francúzska. Ani po návrate z Francúzska v roku 1941 prácu nedostal. Ako vládou „požičaný“ Slovák odišiel pracovať do Nemecka,. Len pred koncom svetovej vojny dostal prácu, ale len ako pomocný robotník v trenčianskej textilke, avšak tkáčom sa mohol stať až po vojne.    Z minulosti komunistov v Opatovej po roku 1945 do roku 1985 sa dozvedáme mená všetkých predsedov tejto organizácie: Boli nimi Jozef Basila, Matúš Meliš, Ján Kobza, Štefan Šubert, Ján Siran, Arpád Wiederman, Jozef Jambor, Ján Gavenda, Gašpar Krajčirik, Pavol Majdan, Jozef Denko a Štefan Martinka. Po celé povojnové obdobie až do roku 1989 komunisti mali významný, resp. rozhodujúci vplyv na všetok verejný život v obci. Činnosť miestnej organizácie komunistov podliehala reorganizáciám. Až do leta 1978 tvorili jednu organizáciu spoločne s komunistami – družstevníkmi. Po ustanovení Dedinskej organizácie KSS v júli 1978 mala 15 zakladajúcich a 37 registrovaných členov na čele s predsedom Štefanom Martinkom. V lete 1985 – po pričlenení obce Opatová k mestu Trenčín vznikla z dedinskej Uličná organizácia KSS č. 16, predsedom bol Štefan Martinka aj naďalej. Prostredníctvom verejných schôdzí a zhromaždení občanov s čiastočným úspechom presadzovala oprávnené požiadavky obyvateľov bývalej samostatnej obce. V súčinnosti s MsNV v Trenčíne sa do roku 1988 pričinila o začatie plynofikácie a výstavbu Domu smútku. Avšak budovanie verejnej kanalizácie, asfaltovanie ulíc a iné dôležité  požiadavky boli naďalej odkladané zo vtedy všadeprítomných dôvodov – akými bývali nedostatok kapacít, nedostatok investícií a podobné.     Miestny odbor Matice slovenskej  /1934 – 1951/      Z podnetu ústredia Matice slovenskej v Martine zišlo sa v Opatovej dňa 16. decembra 1934 zakladajúce valné zhromaždenie Miestneho odboru Matice slovenskej. Podľa stanov cieľom matičného odboru bolo pôsobiť ľudovýchovne, organizovať slávnosti, prednášky, divadelné predstavenia a vôbec všetky spoločenské úkony, ktorými sa slovenská reč a slovenské umenie udržuje, rozširuje, zveľaďuje a zdokonaľuje.    Z prítomných 15 zakladajúcich členov bol zvolený za predsedu Vojtech /Adalbert/ Porada, za tajomníka Štefan Dužek. Uveďme na tomto mieste  aj neskoršie funkčné zmeny. Dňa 13. februára 1938 bol zvolený do funkcie predsedu miestneho odboru Jozef Vančo a pokladníkom sa stal Ján Lamačka. Dňa 21. októbra 1945 bol zvolený do funkcie predsedu Vojtech Bohuš, za tajomníka Štefan Dužek, pokladníkom sa stal Anton Vančo. Dňa 26. januára 1947 bol do funkcie tajomníka zvolený Emil Košut.    Vznik Miestneho odboru Matice slovenskej v Opatovej mal pre kultúrny a spoločenský život v obci zásadný význam. Veď matičiari hrali nielen divadlo, organizovali množstvo prednášok, napríklad k 150. výročiu básnika Jána Hollého, o význame Cyrila a Metoda, k narodeninám Štefana Moyzesa a iné. Konali sa matičiarske kultúrno-zábavné večierky, slávnostné akadémie, posedenia s bohatým programom. V takom rámci sa prezentovali napríklad jednoaktovkami a spevnými vystúpeniami. Pravidelne sa konali matičiarske výstavy kníh spojené s predajom. Veľmi dobrú úroveň mávali recitačné preteky. Bola zriadená knižnica miestneho odboru, teda druhá po obecnej /školskej/, s knihovníkom Jánom Krátkym. Po roku 1945 matičiari začali s premietaním krátkych i celovečerných filmov, najprv na premietacom aparáte, ktorý si požičiavali od martinského ústredia Matice. V roku 1947 si zakúpili vlastný – najprv premietací aparát na nemý film a v roku 1950 zvukový premietací prístroj Opefon.  Filmy premietali Vojtech Bohuš a Štefan Kobza.    Od 30.-tych rokov matičiari účinkovali v časti priestorov domu Armina Weissa, ktoré im prenajímal na divadelnú, knižničnú a ostatnú kultúrno-spoločenskú činnosť za symbolický ročný poplatok – jednu korunu. Dňa 25. septembra 1951 bol Miestny odbor Matice slovenskej v Opatovej zrušený a zanikol. Osvetová beseda v obci /1952 – 1988/      Dňa 20. októbra 1946 Miestny národný výbor v Opatovej ustanovil Miestnu osvetovú radu. Jej predsedom sa stal člen MNV Jozef Kuzma s prezývkou Občan, podpredsedom Vojtech Bohuš a referentom učiteľ Milan Harinek.  Osvetová rada predchádzala vytvoreniu Osvetovej besedy v Opatovej, ktorá vznikla 7. decembra 1952. Do funkcie jej správcu bol vymenovaný Milan Harinek, vtedajší riaditeľ školy, ktorý funkciu správcu vykonával do 31. decembra 1976. Pre úplnosť pripomeňme mená ďalších správcov Osvetovej besedy do roku 1988. Druhým správcom od 1. januára 1977 do 30. novembra 1980 sa stal Karol Majdan, potom vykonávali funkciu správcu Mária Kováčová /od 11. februára 1981 do 10. júna 1981/, Alena Jamrichová /od 3. septembra 1981 do 30. novembra 1981/, Juraj Konečný /od 15. februára 1982 – 31. decembra 1982/, Milan Kuzma /od 1. januára 1983 do 31. januára 1984/ a  od 1. februára 1984 Margita Dobiašová.    Z údajov M. HARINEKA a M. DOBIAŠOVEJ, bývalých správcov Osvetovej besedy, sme čerpali nasledujúce informácie:    Účelom Miestnej osvetovej rady a neskôr Osvetovej besedy v Opatovej bola spolupráca s MNV a so všetkými vtedajšími organizáciami, ktoré boli združené v obecnom Národnom fronte. Mala zabezpečiť organizáciu kultúrneho a spoločenského života v obci. Cieľom bola koordinácia kultúrnej, osvetovej a vzdelávacej činnosť v obci. Rada MNV pravidelne prerokovávala výsledky  a schvaľovala všetky plány Osvetovej besedy a osvetovej činnosti. Osvetová beseda mala šesť aktívnych krúžkov – divadelný, redakčný, rozhlasový, ovocinársky, fotokrúžok a krúžok názornej agitácie. Prednáškovú činnosť v rámci Osvetovej besedy organizovali vtedajšie spoločenské organizácie v obci. Hojne navštevované bývali najmä prednášky Červeného kríža. Občanom najčastejšie prednášali pracovníci Okresného výboru Červeného kríža  páni Urbanec a dr. Baláž, ale najmä lekári – MUDr. Maťoška, MUDr. Lakota, MUDr. Kánik, MUDr. Tarinová, MUDr. Strapcová, MUDr. Raffaj, MUDr. Opoldus a MUDr. Kvasnička. Ďalšie odborné, záujmové a spoločensko-politické prednášky organizovali Slovenský zväz žien, zväz mládeže, telovýchovná jednota, miestne organizácie a pobočky záhradkárov, dobrovoľných požiarnikov, Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, Zväzu invalidov a iné. Podujatia bývali doplnené diafilmami, krátkymi filmami, estrádnymi vystúpeniami, súťažnými kvízmi alebo iným kultúrnym programom.    Z krúžkov Osvetovej besedy v rokoch 1954 – 1964 vykonával intenzívnu politicko-výchovnú a agitačnú činnosť krúžok názornej agitácie. Oboznamoval občanov s aktuálnymi úlohami obce, nabádal ich k urýchlenému výkupu a odovzdávaniu povinných kontingentov obilia a mäsa do štátnych fondov, uverejňoval skúsenosti z poľnohospodárskeho družstevníctva, pranieroval prípadné nešváry v obci. Redakčná rada tohto krúžku vydávala bleskovky a verejné nástenné noviny Ruch, v ktorých okrem vyššie uvádzaných tém propagovala najbližšie kultúrne a spoločenské podujatia v obci.    Krúžok a jeho redakčná rada od júna 1961 do mája 1962 vydávali cyklostylovaný mesačník Opatovský ruch, po ktorom býval medzi občanmi značný dopyt. Obsahoval totiž pomerne aktuálne správy a informácie, oznamy, rady aj výzvy voči občanom, informoval o výsledkoch hospodárenia miestneho Jednotného roľníckeho družstva, o činnosti spoločenských organizácií v obci, venoval sa mládeži, prinášal rozličné kultúrne a športové zaujímavosti a postrehy z obce, ukážky poézie miestnych autorov, a tiež najbližší program miestnych filmových predstavení. Vyšlo asi 10 – 11 čísiel Opatovského ruchu, každé nákladom asi 200 kusov. Jeho redaktormi a hlavnými spolupracovníkmi boli Milan Harinek, Emil Dobiaš, Stanislav Vančo, Viera Melišová, Ľudovít Meliš, Pavol Gavenda a Mária Wiedermanová. Tento mesačník patril k najlepším v okrese Trenčín. Vychádzal azda najdlhšie, údajne zanikol  pre nedostatok cyklostylových blán a kancelárskeho papiera/!/.    Nevieme, či sa v obci zachoval aspoň jediný výtlačok tohto mesačníka Nasledujúce ukážky sme vybrali z Opatovského ruchu, august 1961, č. 3 prinajmenšom z dvoch dôvodov: pripomenieme si, že epicentrom stretávania sa opatovských chlapov bývala križovatka hradskej a potoka s cestným zábradlím nad potokom a môžeme si predstaviť, aká bola vtedajšia automobilová premávka.    „Viete, že po hradskej cez Opatovú prejde každých 5 minút 12 – 18 motorových vozidiel? Denne v čase od 6.- 20. hodiny sa preženie cez našu obec takmer 2 000 motorových vozidiel, nepočítajúc povozy, bicykle a podobne. Uvedomujete si, občania, akému nebezpečenstvu sa vystavujete? Najmä keď ste doslova navešaní na zábradlí pri kultúrnom dome. Zvýšenou frekvenciou do Opatovskej doliny je križovatka čoraz neprehľadnejšia... Nech je poučením aj prípad chlapca Vlada B., ktorý si privodil zranenie pri páde zo zábradlia do potoka.“     Opatovský ruch však vtipne glosoval i chronické nedostatky v službách. V tomže čísle uverejnil aj vtedy aktuálnu ironickú poznámku – dokonca veršovanú: „Počúvajte, vravím vám, / ľudia, som ja chuligán?! / Čo vy na to / môžem za to / keď holiča tu nemám?“     Obecný mesačník v decembri 1961 kritizoval kultúrnu stojatosť, avšak už v marci 1962 mohol uverejniť článok Vydarený večer poézie: „...V preplnenej sále Osvetovej besedy sa tiesnilo až 300 občanov. Nevšedný záujem prekonal najoptimistickejšie očakávania. Žiaci a zväzáci recitovali výber z najlepších diel slovenských a českých klasikov. Odzneli básne P. O. Hviezdoslava, Ľ. Podjavorinskej, F. Čelakovského, J. Wolkra a i. Recitácie mali dobrú úroveň. Ako najlepšie možno hodnotiť prednesy Antona Vojtecha, Eleny Volekovej, Jany Ďuďákovej, Jozefa Polónyiho, Jána Sirana a ďalších.“     Napriek úspechu večera poézie v poslednom vydaní Opatovského ruchu sme našli článok pod názvom Kam kultúra?, v ktorom mesačník pripomenul citlivú obecnú tému – schátralý objekt kultúrneho domu. Využil, že výbor Jednoty SD dal členom odhlasovať zakúpenia gramorádia do hostinca. Občania návrh odmietli, ba opýtali sa: „Nebolo by lepšie, keby Jednota spolupracovala s Osvetovou besedou?“ Bol to veruže trefný a nástojčivý dopyt. Síce o dosť veľa rokov neskôr, ale predsa Jednota SD sa pričinila o výstavbu nového kultúrneho domu a zároveň s ním o zveľadenie svojej obchodnej siete v obci.    A k Opatovskému ruchu už iba dôvetok: Všetky jeho vydania vychádzali s názvom mesačníka v modrej farbe, iba to posledné bolo  celé v čiernom...    Mizerné obecné podmienky na kultúru a spoločenský život vôbec bývali naozaj častým terčom kritiky. Najmä mladí ľudia si nedávali obrúsky pred ústa. Preto ani redaktori denníka Smena, ktorých opatovská mládež v máji roku 1963 pozvala na besedu, nemohli si nevšimnúť, že na besede s čitateľmi denníka „... sa hovorilo aj o kľúčovom probléme občanov Opatovej: o kultúrnom dome. To, že nemajú stánok kultúry, považujú za krivdu, za sklamanie dôvery, lebo dostali už veľa sľubov...“ O kultúrny dom sa „bojovalo“ aj na vlnách rozhlasového éteru. Československý rozhlas dňa 3. januára 1966 glosoval: „Reči v Opatovej sa krútia okolo kultúrneho domu. Niekdajší, v starej ošarpanej budove, vzal svoj koniec. Načase, veď prehnitý strop visel tak-tak a pod ním sa neraz tiesnilo dvesto i viac divákov či účastníkov zábavy. Dnes im už nebezpečenstvo nehrozí. Na hornom konci dediny od nového roku slúži nový motorest Maják. Každému do oka padne drevená búda povedľa, vraj kultúrny dom! Zo dve desaťročia prežíval jeho predchodca, ale potomok akoby mu z oka vypadol. V prvom sa dalo robiť aspoň niečo, ale v tomto čo? Niet javiska, s premietaním filmu budú tiež starosti a obec nijako neskrášli.“    Osvetová beseda v rokoch 1957 – 1967 pravidelne premietala krátke i celovečerné filmy, o ktoré bol vždy záujem. Zakúpila dva premietacie aparáty OP 16 a Terta.  Filmy sa premietali v sále Štátneho domu, od roku 1966 pri novej ceste v drevenom baraku vedľa motorestu Maják. V obci bývalo ročne 90 – 100 filmových predstavení. Filmy premietali spravidla Milan Harinek alebo Ernest Hajiček. Po roku 1977 – už v novej budove obecného kultúrneho domu – sa premietalo len nepravidelne vzhľadom na nedostatočnú návštevnosť filmových predstavení. Potom do roku 1988 sa najčastejšie premietali iba krátke náučné filmy, napríklad v rámci prednášok o civilnej obrane. V tomto období filmy premietali František Wiederman, Marian Liška a Jozef Gavenda.    V prvých rokoch po otvorení novej budovy Kultúrneho domu v Opatovej vystupovali na jeho scéne viaceré známe profesionálne umelecké súbory. V roku 1977 sa Opatovčanom prezentovala hudobná skupina Modus, s programom Túra za náturou vystupovali Michal Slivka s Majou Velšicovou. O rok neskôr si mohli občania vypočuť Collegium musicum, oceniť humor Satinského s Lasicom a speváčkou Janou Kocianovou, ale aj skupinu Heleny Blehárovej. V roku 1979 tu hrala a spievala dychová hudba Moravanka, účinkoval ukrajinský súbor PULŠ, v roku 1983 vynikajúca speváčka ľudových piesní Darina Laščiaková s programom Pieseň je dar.    Žiaľ, už sa nedarilo nadviazať na opatovské tradície ochotníckeho divadla a večerov poézie.  Avšak z programov Osvetovej besedy vlastnej produkcie si zasluhuje zmienku aspoň výstava Opatová kedysi a dnes /1982/. Výstava dokumentovala mnohé náradia a náčinia z minulosti, ktoré už mladšie generácie ani nepoznali. Veľmi peknou súčasťou tejto výstavy boli fotografie z Opatovej. Po skončení výstavy sa konal súťažný večer Čo vieš o obci, na ktorom súťažili tri mládežnícke družstvá. V roku 1984 sa v kultúrnom dome konali výstavy amatérskej fotografie, klenotov starých materí, o rok neskôr bola výstava bábik, v ďalšom výstava pod názvom Krása minulosti a súčasnosť, výstava SNP a dnešok /1987/. S úctou pripomíname, že Mária Wiedermanová napísala, nacvičila a uviedla pásmo Spevy a zvyky našej dediny /1985/, v ktorom ponúkla divákom možnosť, aby si zanôtili a zaspomínali na bývalé krásne dedinské zvyky. Pásmo slova a hudby Povedz mi, mama, čo je mier, spracovala a nacvičila Margita Dobiašová. O úspechu pásma svedčí 3. miesto v okresnej súťaži. Nacvičila pásmo Mama /1987/, ktoré sa stretlo s veľmi dobrým ohlasom medzi opatovskou verejnosťou. K zaujímavým spoločenským aktivitám Osvetovej besedy sa zaradilo Stretnutie s 18-ročnými /1984/, o rok neskôr Posedenie s prestárlymi občanmi. Hojne navštevované boli kurzy spoločenského tanca pre mladých v sezónach 1979/1980, 1985/1986 a 1987/1988. Pri príležitosti 43. výročia oslobodenia obce sa konal dňa 10. apríla 1988 Mierový koncert dychových hudieb, na ktorom vystúpili mládežnícke dychové orchestre z Hornej Súče, Drietomy a Opatovej.      Najprv boli futbalové góly /1923 – 1988/      Na začiatky telovýchovy a športu v Opatovej si zaspomínali v 80.-tych rokoch 20. storočia občania ŠTEFAN BALUŠKA /narodený v roku 1912/ a ŠTEFAN DUŽEK /narodený v roku 1909./ Ich spomienky zapísal KAROL STEKLÝ. Informácie z novšieho obdobia do roku 1988 poskytol JÁN SIRAN.     Podľa pamätníkov prvé futbalové zápasy v Opatovej sa hrali už v roku 1923 na sihoti v časti chotára, ktorá sa volala Pod klietkami. Chodilo sa tam cez Tepliansky potok. Futbalisti i fanúšikovia prechádzali cez potok na mieste prechodu, ktorý sa volal Brodek. Pamätníci spomínali, že ich generácia začínala hrávať priateľské futbalové zápasy po roku 1929. „Hrali sme s mužstvami z celého okolia, najmä Trenčianskych Teplíc, Trenčianskej Teplej, Kubrej, Trenčianskej Turnej, Skalky, ale i v Bolešove. Boli to priateľské zápasy, ktoré sme hrali jednak doma a následne po dohode u nich. Určitú dobu sme hrávali predzápasy pred majstrovskými zápasmi TTS na trenčianskom ihrisku. Často nás odviezol Anton Dužek, ktorý mal koňa a vozíček, na ktorý sme posadali a išli hrať.“ Spomínali najmä na príhodu, ktorá sa stala v súvislosti so zápasom v Skale.  Do Skaly išli futbalisti loďkou cez Váh. Tam sa dostali dobre. Keď išli naspäť, voda vo Váhu už stúpla. Prudká voda prevrátila čln, ale boli šťastní, že sa nikto neutopil, lebo v starom ešte neregulovanom koryte Váhu bolo veľa nebezpečných miest, najmä spodné víry a dosť ľudí sa tam v minulosti utopilo.    Pamätníci uviedli, že nadšenie pre futbal a túžba vyhrávať zápasy boli veľké „aj cez všetky nesnádze“. Hrávalo sa na Sihoti – na pasienkoch, kde sa kravy pásli. Medzi staršími  spoluobčanmi nebolo porozumenia pre futbal. Neskoršie bolo vybudované ihrisko Pri štrkovej jame. Plochu ihriska si hráči vyrovnali, upravili a „vylajnovali“. Drevo na futbalové brány si sami zaobstarali v horách. Prvé dresy si zakúpili od mužstva  v Trenčianskej Turnej za vlastné peniaze. Z vtedajších najstarších hráčov spomínaní pamätníci uviedli brankárov Ivana Bacu a Štefana Vánika, obrancov – „bekov“ Arpáda Wiedermana a Jozefa Harvana, ďalšími hráčmi z prvej generácie boli Štefan Baluška, František Parak, Štefan Dužek, Štefan Oravec, Viktor Porada, Vojtech Porada, Viktor Sedlák, Štefan Nerad, Jozef Baž, Karol Semera, Jozef Kališ, Štefan Svrbík, Felix Vančo, Štefan Vančo, Otto Štrauch a iní.    Povojnová história telovýchovy a športu v obci Opatová sa začala v roku 1951. Podľa spomienok Jána Sirana v máji 1951 sa vytvoril dočasný výbor, ktorého cieľom bolo založiť Telovýchovnú jednotu Sokol Opatová nad Váhom. Iniciátorkou založenia tejto športovej organizácie bola miestna učiteľka Anna Hlubocká. Členmi prvého výboru TJ Sokol boli predseda Jozef Basila, tajomník Pavol Závodský, hospodár Ladislav Dianovský, pokladník Štefan Žuffa, náčelník Rudolf Pagáč, členmi Anna Hlubocká a Štefan Rekem. Každý člen výboru vložil do základného fondu telovýchovnej jednoty po 200 Kčs.    Prvý oddiel TJ Sokol, ktorý sa vytvoril, bol futbalový oddiel. Výbor požiadal o materiálnu pomoc Telovýchovnú jednotu Merina Trenčín. Tá darovala futbalistom 16 párov starších kopačiek a dresy. Kopačky zadarmo opravil miestny obuvník Alojz Košut. Už na jeseň výbor TJ Sokol prihlásil futbalové mužstvo dospelých mužov do okresnej súťaže. Ihriskom bola jednoducho upravená a vyznačená plocha pri Váhu. Tam sa hrával futbal do roku 1953, kedy ihrisko pohltila postupujúca regulácia koryta Váhu a výstavba  prívodného kanála pre trenčiansku hydroelektráreň. Miestny národný výbor dňa 1. júna 1953 rozhodol o pridelení novej plochy pre futbalové ihrisko v blízkosti železničnej zastávky – v priestore medzi záhradami a vtedajším korytom potoka. Výstavba a celá úprava futbalového ihriska si vtedy vyžiadala náklady v sume 28 000 Kčs, Telovýchovná jednota tieto peniaze získavala prevažne z organizovania tanečných zábav a divadelných predstavení, ktoré nacvičoval Karol Majdán.    V roku 1955 sa konala I. celoštátna spartakiáda. Okrem desiatok cvičencov z  obce na okresnej spartakiáde v Trenčíne, cvičenia v Prahe sa z Opatovej zúčastnilo 7 mužov. Žiaľ, v činnosti TJ Sokol nastala dočasná stagnácia. Rozpadlo sa aj mužstvo dospelých futbalistov. Jediným aktívnym družstvom zostal futbalový kolektív žiakov, ktorých viedol Karol Steklý, vtedajší predseda TJ. Zo žiackeho vytvoril neskôr dorastenecký kolektív. Mladí futbalisti cestovali za súpermi v okrese najčastejšie na bicykloch. Hrávali v kopačkách, štulpniach a dresoch po dospelých futbalistoch, dosť často si ich po jednom „predzápasovom“ futbalovom stretnutí a pred nasledujúcim druhým zápasom jednoducho vymenili mladší so staršími futbalistami. Hoci dorastenci boli vcelku úspešní, do vyššej okresnej súťaže postúpiť nemohli, pretože výbor TJ ani ich tréner – vedúci Karol Steklý nemali peniaze na povinnú „kauciu“. Táto zálohová zábezpeka vo výške 500 Kčs bol vtedy predsa len veľký peniaz, predstavoval približne polovicu priemernej mesačnej výplaty kvalifikovaného robotníka.     S podporou okresných telovýchovných orgánov vznikol oddiel ľadového hokeja, ktorého vedúcim sa stal František Masaryk. V nasledujúcom niekoľkoročnom období dosiahli opatovskí hráči ľadového hokeja nejeden úspech. Športovými výsledkami a vystupovaním sa hokejový oddiel pričinil o dobré meno obce v okrese a kraji.    Priaznivý obrat v činnosti TJ Sokol nastal v 60.-tych rokoch. V roku 1964 opäť vzniklo súťažné futbalové mužstvo dospelých, ktoré od jari začalo hrať v okresnej súťaži. Činnosť telovýchovnej jednoty oživili noví a najmä mladí funkcionári, medzi nimi Alfonz Kuzma, Milan Basila, Ján Siran a ďalší. V tom čase organizovali aj zaujímavý Beh oslobodenia obce vo viacerých kategóriách. Beh sa konal po obidvoch stranách potoka – od križovatky hradskej hore dedinou po kostol a späť dolu dedinou. Príťažlivými sa stali aj viaceré športové podujatia k Medzinárodnému dňu detí.     V roku 1966 vznikol oddiel pozemného hokeja. Pri jeho zrode stáli Milan Basila, Ondrej Ďuriš, Ivan Kobza a iní mladí ľudia, v ďalšom období obetavo pracoval najmä Michal Drlička. Oddiel dosiahol mnohé športové úspechy v širšom meradle.     Smutná chvíľa v živote telovýchovnej jednoty a opatovských športovcov nastala 1. marca 1968, keď pri požiari ľahol popolom drevený barak – majetok Osvetovej besedy. V baraku mala telovýchovná jednota uložený inventár, z ktorého nezostalo nič. Udalosť bola o to horšia, že sa tak stalo krátko pred začiatkom jarných športových súťaží. Účinnú pomoc opatovským športovcom poskytol Okresný výbor Slovenskej telovýchovnej organizácie Trenčín, a tiež viaceré vtedajšie futbalové oddiely z celoštátnej ligy – Sparta Praha, Liaz Jablonec a Jednota Trenčín. Pomohli opatovskej telovýchovnej jednote materiálne aj finančne.    Na výročnej členskej schôdzi v roku 1969 opatovskí športovci premenovali svoju telovýchovnú jednotu na Slovan Opatová nad Váhom. Súčasne vznikol nový oddiel – turistický. Oddiel pod vedením Karola Gavendu dosiahol vynikajúce úspechy. V zimnom období sa darilo lyžiarskemu oddielu, ktorý v Opatovskej doline prevádzkoval vlastný lyžiarsky vlek, avšak v nasledujúcich rokoch pre nedostatočné snehové podmienky prestal oddiel pracovať.    Rok 1970 a nasledujúce patria k najúspešnejším v histórii Telovýchovnej jednoty Slovan Opatová. Napríklad pozemní hokejisti sa stali suverénnymi víťazmi slovenskej národnej ligy. V roku 1973 Opatovčania získali prvenstvo v okresnej súťaži najaktívnejších telovýchovných jednôt a TJ Slovan Opatová dostala čestný titul Vzorná telovýchovná jednota. V ročníku 1971 – 1972 sa darilo aj futbalovému mužstvu mužov, ktoré trénoval Silvester Kuzma. Mužstvo pod jeho profesionálnym vedením postúpilo do 3. triedy okresnej súťaže a hneď v ďalšom ročníku do okresnej ligy, v ktorej skončilo na 2. mieste. Po tomto úspešnom ročníku sa futbalovému mužstva ujal Stanislav Jelínek. Pod jeho vedením sa futbalisti prebojovali v ročníku 1974 – 1975 do 1. B triedy.    V roku 1976 v rámci osláv 25. výročia založenia telovýchovnej jednoty v Opatovej boli dané do užívania šatne a sociálne zariadenia pri futbalovom ihrisku. Športovci ich budovali svojpomocne v tzv. akcii Z“. Projekty vyhotovil M. Cabala a na výstavbe sa podieľali nielen športovci. Pridali sa aj členovia ďalších organizácií z obce. Stovky brigádnických hodín pri výstavbe tohto objektu odpravovali napríklad predseda MNV Gašpar Krajčirik, Štefan Vánik, Alfonz Kuzma, Milan Zubo, odbornými prácami pomohli Karol Svrbík, Štefan Žuffa a ďalší nadšenci a podporovatelia športu z obce. Na riadení telovýchovnej jednoty v tomto a nasledujúcich volebných obdobiach vo funkcii predsedu sa podieľali Anton Žilkay, Štefan Masaryk, Vladimír Smolek a Štefan Vánik. Dňa 10. februára 1977 so súhlasom vedenia miestneho Jednotného roľníckeho družstva sa premenovala telovýchovná jednota Slovan na TJ Družstevník Opatová nad Váhom. Dňa 14. októbra toho roku sa uskutočnilo prvé stretnutie zástupcov opatovskej TJ a TJ Sokol Újezdec Těšov, na ktorom  dohodli hlavné body vzájomnej družobnej spolupráce.    Telovýchovná jednota Družstevník registrovala k 31. decembru 1987 celkom 154 členov, dva oddiely – futbalový, ktorý mal tri družstvá v okresných súťažiacich a lyžiarsky oddiel. Aktívne boli odbory turistiky a ZRTV. Na výročnej schôdzi v roku 1988 bol zvolený nový 15-členný výbor TJ. Predsedom sa stal Anton Žilkay. Činnosť telovýchovnej jednoty podporovali viaceré vtedajšie organizácie z obce, najmä miestny Dozorný výbor spotrebného družstva Jednota. Výpomoc, vrátane finančnej, dostávala telovýchovná jednota aj od jednotného roľníckeho družstva.     Rozličným peripetiám a udalostiam v opatovskom športe venovali občasnú pozornosť aj noviny a iné médiá. Tak napríklad obecný mesačník Opatovský ruch vo svojom 4. čísle zo septembra 1961 takto vyzýval k náprave nedostatkov na futbalovom ihrisku: „Keď sa človek obzrie na naše futbalové ihrisko, neodnesie si dobrý dojem, nazdá sa, akoby videl pasienok s dvoma futbalovými bránami. Trávnik je neupravený, popreplietaný chodníkmi a cestičkami. Pred bránkami sú veľké nezarastené fľaky. Nerobí to dobré meno našej dedine. A toto všetko vidia i futbalisti z celého okresu. Nuž, športovci, musí to byť takto? Nie, treba, aby ste vyhrnuli rukávy. V ústrety opatovskému športu vyjdú aj JRD a MNV. Len treba záujem najpovolanejších – športovcov. O koľko by bol krajší náš športový stánok obsiaty zeleňou, ohradený, s upraveným okolím! Je to utópia? Nie, to sú perspektívy a najmä reálne možnosti. Samozrejme, iba vtedy, keď všetci športovci i občania priložia ruky k dielu. Potom bude naše športovisko zdravšie i kultúrnejšie. Bude slúžiť vo väčšej miere všetkým, ktorí o šport majú záujem.“    Pohľadnica z Opatovej – taký bol názov článku v denníku Šport, ktorý bol uverejnený dňa 23. novembra 1963. Citujeme z neho: „Nestačil som otvárať oči, keď som videl to mravenisko detí a odrastenejšej mlade uprostred dediny. Podchvíľou sa z mraveniska vyrojili skupinky v teplákoch a cvičkách. Organizátorov som nevidel, ale našiel – iba dvoch. Iba! Robili časomeračov, zapisovateľov, organizátorov. Dvaja – Janko Siran a Alino Kuzma. O aké preteky vlastne išlo? O cezpoľný beh o majstra obce. Každý by musel mať radosť z veľkého záujmu mládeže... Dvom organizátorom sa podarilo vyrovnať súboj krčma kontra ihrisko... Stačí sa len poobzerať okolo obce, kto naháňa loptu v Hlinníku, kto tak sústredene skáče do diaľky, vrhá guľou či diskom. Mládeže plno, záujmu ešte viac. Stačilo by, keby starší obce pridali mladým viac odvahy, podali im pomocnú ruku a o víťazovi by nebolo pochyby.“    Československý šport o ďalšie štyri roky  /6. septembra 1967/ už mohol napísať: „...Hrajú nielen volejbal, ale aj futbal v okresnej súťaži, ľadový hokej v krajskom majstrovstve a pozemný hokej v II. lige. Do 90 percent členov TJ sú aktívni športovci. Ešte donedávna mali spory s družstevníkmi, ktorí im vyšliapavali cez ihrisko chodník, dokonca urobili z ihriska takmer parkovisko. To sa zmenilo.“       Plody ovocinárov a záhradkárov /1935 – 1988/    Ovocinárstvo má v obci tradíciu najmenej od 19. storočia. Nadväzovali na ňu aj neskôr organizovaní ovocinári a záhradkári. Nasledujúca informácia vznikla vďaka príspevku ONDREJA VANČA a z útržkovitých spomienok ďalších opatovských pamätníkov.    Miestna odbočka Slovenskej ovocinárskej spoločnosti v Opatovej nad Váhom bola založená v roku 1935 na podnet Jozefa Čerňanského, vtedajšieho riaditeľa školy. Podľa dostupných dokladov organizáciu tvorilo 13 riadnych členov a 3 prispievajúci. Predsedom odbočky sa stal Jozef Čerňanský, pokladníkom Jozef Cabala, revízormi boli Gustáv Šupka a Štefan Kobza.    V roku 1936 si zakúpili opatovskí ovocinári prvý spoločný majetok – striekačku na postreky stromov proti škodcom. Činnosť miestnej organizácie spočívala hlavne vo vzdelávaní členov a čítaní odbornej literatúry. Po skončení každoročného valného zhromaždenia ovocinárskej spoločnosti členovia dostávali po viazaničke lyka a štepársky vosk zadarmo. Boli to veci pre členov potrebné. Povzbudzovali ich, aby sa zaoberali štepením a preštepovaním ovocných stromov a okrasných kríkov. Každý člen dostával časopis Slovenský ovocinár. Počas zimných mesiacov sa konali odborné prednášky o sadení a ošetrovaní ovocných stromov. Prednášal im napríklad Viktor Buchta, redaktor časopisu Slovenský ovocinár. Jeho manželka učila opatovské ženy zavárať a konzervovať ovocie. Členovia opatovskej ovocinárskej spoločnosti hromadne štepili plané podpníky a preštepovali nevhodné sorty jabloní a hrušiek v záhradách pri domoch, na záhumniach i širšom chotári. Cenné prednášky nielen pre opatovských ovocinárov mával vedúci trenčianskej ovocinárskej škôlky pán Klemens, ktorý vedel Opatovčanom dobre prakticky poradiť a pomohol im zaobstarať kvalitný sadbový materiál.    V roku 1948 došlo k reorganizácii vo vedení výboru ovocinárskej spoločnosti. Ako predseda bol do výboru zvolený Milan Harinek, tajomníkom sa stal Vojtech Bohuš, pokladníkom Gustáv Baco, revízormi boli Ján Vojtech a Ján Kobza. Spoločnosť mala vtedy 24 členov. V tomto zložení výboru a členstva vyvíjala miestna odbočka ovocinárov činnosť až do roku 1958. Dňa 27. apríla 1958 sa prihlásila do novovytvorenej organizácie Slovenského zväzu záhradkárov.     Po voľbách v roku 1960 nastúpili do funkcií predsedu Ján Souhrada,  tajomníka Vojtech Bohuš, pokladníka Ondrej Vančo, revízorov Michal Drlička a Rudolf Moško. Podľa informácií pamätníkov nastalo obdobie rozmachu činnosti organizácie. Hromadne obstarávala umelé hnojivá, rašelinu, postreky a ovocné stromčeky. V roku 1965 zakúpila lis na ovocie a drtič haluziny. Na zakúpenie lisu zapožičal Milan Harinek 2 000 Kčs, neskôr celú sumu previedol ako dar základnej organizácii Slovenského zväzu záhradkárov v Opatovej. Toto zariadenie pre potreby ovocinárov bolo umiestnené u Ondreja Vanča, ktorý bol správcom lisu viac ako 5 rokov. Avšak s pribúdajúcimi členmi rástli aj ich nároky. Napríklad v roku 1967 sa vylisovalo už viac ako 6 000 litrov ovocnej šťavy, čo sa nedalo správcovi lisu zvládnuť len v čase osobného voľna po pracovnom čase. Vtedy vyšiel  v ústrety MNV na čele s predsedom Gašparom Krajčirikom. Pridelil organizácii stavebný pozemok v Hlinníku, kde si členovia brigádnicky a bezplatne postavili lisovňu a sklad. Plány na stavbu vyhotovil Jozef Kališ, tesárske práce vykonal Anton Kobza, vodoinštalácie Štefan Masaryk, murárske práce Rudolf Dobiaš, elektroinštaláciu Ján Dobiaš. Celkom bolo pri výstavbe lisovne, skladu, betónovej plochy /kruhu/ a oplotenia odpracovaných 2 380 brigádnických hodín. Už v roku 1968 sa začalo v tomto objekte lisovať ovocie. V tom roku sa vylisovalo 10 853 litrov ovocnej šťavy. Lisoval ju Jozef Jambor /až do roku 1975. Keď náhle zomrel, po ňom prevzala obsluhu lisu jeho dcéra Marta Pastrnáková. Ona lisovala ovocie ešte aj v roku 1988.    Keďže koncom 60.-tych rokov bol v obci nedostatok konských záprahov na vykonávanie jesenných a jarných prác v pridomových záhradách a na záhumienkoch, organizácia záhradkárov sa rozhodla zakúpiť malotraktor. Organizácia ho kúpila na pôžičku. Keďže finančná situácia organizácie po predchádzajúcich výdavkoch na materiál pri stavbe  lisovne nebola priaznivá /na pokladničnom účte bolo iba 5 500 Kčs/, podstatnou časťou hotovosti na kúpu traktora prispeli samotní členovia podľa vlastných finančných možností – peniaze požičali svojej organizácii bezúročne. V roku 1970 už využívali vlastný záhradkársky malotraktor, o ktorý sa staral a pracoval s ním najmä Pavol Liška /až do roku 1987/. Hospodárskou činnosťou organizácie sa podarilo už v roku 1975 vrátiť členom nemalú pôžičku 30 000 Kčs. Po 16 rokoch používania organizácia malotraktor predala a zakúpila zánovný traktor od JRD Nemšová. O jeho bezporuchový chod sa staral od roku 1986 Ľuboš Beták.     Dňa 22. februára 1987 boli zvolení do výboru základnej organizácie Ján Porada /predseda/, Jozef Sokol /tajomník/, Gustáv Vánik /pokladník/, predsedom revíznej komisie sa stal Pavol Gavenda. Bol to výsledok omladzovania členskej základne, vrátane prílevu nových členov organizácie, ktorú tvorilo 90 občanov. V programe organizácie záhradkárov a ovocinárov bolo zaobstarávať bežné služby svojim členom, vrátane objednávania umelých hnojív, ovocných stromčekov, ako aj vykonávať jesenné a jarné práce traktorom, udržiavať v prevádzke lisovacie zariadenie a upravovať okolie lisovne, ale tiež získavať ďalších členov spomedzi mládeže a strednej generácie občanov.    Uveďme aspoň niektoré mená členov, ktorí v minulosti venovali aktívnej práci a činnosti ovocinárskej a záhradkárskej organizácie veľa úsilia a osobného voľna. Takými boli Jozef Čerňanský /vo funkcii predsedu bol 13 rokov/, Jozef Cabala /pokladník 10 rokov/, Gustáv Baco /pokladník 13 rokov/, Milan Harinek /predseda 12 rokov/, Vojtech Bohuš /tajomník 26 rokov/, Ján Souhrada /predseda 26 rokov/, Anton Ďuďák /tajomník a spolupracovník pri traktore 14 rokov/, Ondrej Vančo /v rôznych funkciách – pokladník, predseda revíznej funkcie, správca lisu – spolu 26 rokov/, Gustáv Vánik /pokladník 16 rokov/.   Organizácie žien v obci  /1946 – 1988/ /Podľa MAGDY LIŠKOVEJ, JÚLIE STEKLEJ a ING. VIERY ZÁVODSKEJ/ Jednota katolíckych žien    Podľa zápisu kronikára obce Vojtecha Bohuša dňa 13. októbra 1946  konalo sa v opatovskej škole zakladajúce valné zhromaždenie Jednoty katolíckych žien. Za predsedkyňu zvolili Júliu Špánikovú, manželku vtedajšieho správcu školy. Do organizácie sa prihlásilo 76 opatovských žien. „Vyučovanie“ – prednášky pre členky bývali vždy po litániách každý mesiac v prvú nedeľu. Prednášky v škole bývali venované riešeniu starostí vtedajších žien a matiek pri výchove detí v rodinách. Členkám horlivo prednášal  najmä vdp. farár Štefánek. „Bývalo nás tam plno,“ spomínala v roku 2009 takmer 85-ročná obyvateľka obce pani Magda Lišková. „Okrem zaujímavých a poučných prednášok o zdraví, rodine a výchove detí, bývali aj divadelné predstavenia. Spomínam si na prekrásnu hru Beatrice o boji dobra so zlom.“ Jednota katolíckych žien v Opatovej takto fungovala ešte aj po februári 1948 do roku 1951, kým nebol „pán farár Štefánek predvolaný na okres a zavretý v Močenku,“ priblížila nám okolnosti zániku  opatovskej Jednoty katolíckych žien pani Magda Lišková. Miestna organizácia Červeného kríža /do roku 1988/      Organizácia Československého Červeného kríža v Opatovej nad Váhom bola založená niekedy v rokoch 1946 alebo 1947. Presnejší údaj o jej vzniku nepoznáme. Prvou predsedkyňou bola Mária Horná. Vtedy mala miestna organizácia len niekoľko členov, väčšinu vždy tvorili ženy. Zúčastňovali sa školení o poskytovaní prvej zdravotníckej pomoci. Organizovali rozličné zdravotno-osvetové prednášky pre spoluobčanov, niekedy aj kurzy varenia. Po Márii Hornej sa stala predsedkyňou Mária Bacová. Vtedy už bola členská základňa organizácie širšia. Organizácia začala organizovať dobrovoľné darcovstvo krvi. Najmä členky – dobrovoľné sestry ČSČK – sa zúčastňovali rozličných verejných podujatí, ako aj súťaží zdravotných hliadok. Navštevovali zdravotnícke kurzy, niekedy slúžili priamo pri lôžkach pacientov v zariadeniach trenčianskeho Okresného ústavu národného zdravia /OÚNZ/.  Po Márii Bacovej prevzala funkciu Júlia Steklá. Organizácia pokračovala v príprave nových členiek, pretože skupina dobrovoľných sestier bola už pomerne veľká.  Počas viacdňovej účasti na odborných školeniach priamo v Okresnom ústave národného zdravia v Trenčíne sa vyškolili Estera Cabalová, Hedviga Ďurišová, Jozefína Dobiašová, Magdaléna Poradová, Mária Melišová, Antónia Novotná a ďalšie.    Pestrá bola aj ostatná činnosť organizácie. Jej výbor usporiadal viacero autobusových zájazdov s kultúrnym a vlastivedným zameraním, napríklad za krásami Slovenska. Rozširovala sa organizovaná základňa dobrovoľných darcov krvi.     Po Júlii Steklej sa stali predsedníčkami základnej organizácie ČSČK Mária Wiedermanová, Mária Harinková, Magdaléna Sabolová a Mária Holá. Po asi dvojročnej nečinnosti organizácie bola opäť zvolená predsedkyňa Júlia Steklá. Členskú základňu predstavovalo 98 členov, z nich boli 4 muži. V 80.-tych rokoch väčšinu členov tvorili staršie ženy – dôchodkyne, z ktorých viaceré boli už pri vzniku organizácie, napríklad panie Hnilicová, Šubertová, Zubová, Poradová, Harinková, Vlnová, Bažová, ale tiež dlhoročný verejný činiteľ v obci Gašpar Krajčirik. Činnosť organizácie zdobili dobrovoľní darcovia krvi. Viacerí z členov sa stali nositeľmi bronzového, strieborného, ba i zlatého odznaku Janského plakety. Školenia mladých zdravotníkov sa preniesli do základnej školy, kde ich vykonávali učiteľky. Miestna organizácia Zväzu žien /do roku 1988/       Povojnové a najmä pofebruárové spoločenské zmeny podnecovali nové aktivity aj v ženskom verejnom živote. Organizácia Slovenského zväzu žien v Opatovej nad Váhom vznikla na podnet MNV. Prvými členkami novej organizácie žien sa stali Mária Čupalková, Anna Krajčiríková, Anna Fiedlerová, Jozefína Bažová, Helena Prekopová, Mária Závodská a Anna Vančová, ktoré zorganizovali prvé oslavy Dňa žien v obci. O začiatkoch ich ostatnej činnosti sa nezachovali žiadne iné záznamy. Členská základňa organizovaných žien sa postupne rozširovala, pričom vo verejnej činnosti vynikali najmä učiteľky Mária Harineková, dlhoročná predsedníčka organizácie Zita Dobiašová a Mária Mokošová. Okrem školy sa aktivity organizovaných žien prejavovali v príprave kultúrnych programov k obecným oslavám, aj priamou aktívnou účasťou na mnohých podujatiach v obci. Základnou myšlienkou činnosti organizácie bolo uplatňovanie rovnoprávnosti žien v spoločnosti. Takto organizované ženy boli aktívne pri organizovaní volieb a najmä sviatku žien – MDŽ. Členky pre viacdetné matky pripravovali vlastnoručne vyrobené darčeky, napríklad v tých časoch atraktívne bábiky na manželské postele. V rokoch združstevňovania členky agitovali pre vstup do JRD, pričom viaceré z nich patrili medzi prvé členky miestneho roľníckeho družstva. V ňom potom obetovali veľa fyzickej práce a síl najmä v rastlinnej a živočíšnej výrobe, často bez finančnej odmeny za vykonanú prácu. Mnohé z nich sa pričinili o pekný vzhľad obce počas roka.  Ich príčinlivosť bola viditeľná pri skrášľovaní obce, úpravách pomníka padlých vojakov, údržbe a skrášľovaní miestneho cintorína, na úspešných výstavkách ručných prác, ako aj v činnosti volených poslankýň. Oslavy dožiniek neraz oživili vlastným kultúrnym programom. Podobne si počínali členky - učiteľky materskej školy, najmä Antónia Novotná, ktorá na významnejšie podujatia žien pripravovala zákusky z vlastných zdrojov. Do činnosti organizácie sa zapájali ženy z domácnosti, družstevníčky i ženy, ktoré pracovali v podnikoch. K najaktívnejším patrili Mária Hricková, Júlia Steklá, Božena Kobzová, Anna Vančová, Magdaléna Sabolová, Agnesa Horná - Špačková, Jozefína Ďurišová, Katarína Kobzová, Magda Poradová, Jozefína Dobiašová, Anna Melišová, Anna Sokolová, Anna Vaneková, Katarína Čačková, Anna Poradová, Anna Kobzová a ďalšie. Po prechodnej stagnácii, keď odchádzala zakladateľská generácia žien, prejavili sa mladšie členky Anna Hricková, Ing. Veronika Závodská, Magda Bieliková, Marta Hricková, Terézia Mončeková, Eva Sýkorová a ďalšie. Organizovali kultúrne podujatia a výstavky, burzy ošatenia, účinkovali v miestnom Zbore pre občianske záležitosti a podobne. Zväz československo-sovietskeho priateľstva /1949 – 1988/    Táto organizácia v obci podľa údajov pamätníkov mala v čase vzniku asi 75 členov zo všetkých vrstiev obyvateľov. Jej prvým predsedom sa stal Rudolf Kobza a dlhodobými členmi výboru boli zakladajúci členovia Štefan Meliš, Matúš Meliš, František Adamec, Ján Kobza a Gašpar Krajčirik. Ďalšími predsedami do roku 1988 boli kňaz kanonik Justín Vršanský, Štefan Martinka, Júlia Steklá, Ing. Ladislav Cabala a Karol Steklý.    Činnosť organizácie sa upriamovala na podporu a propagáciu priateľstva s ľudom Sovietskeho zväzu. Podieľala sa na organizovaní štátnych sviatkov a výročí v obci, uskutočňovala výstavky politickej literatúry a prednášky. Pred koncom 80.-tych rokov mala organizácia asi 40 členov. Pozostávali väčšinou spomedzi dôchodcov, učiteliek, pracovníkov Jednoty-SD a členov JRD.   Ochrancovia prírody a krajiny  /1975 – 1988/ /Podľa rukopisu ALFONZA LIŠKU/     Človek si nahovára, že je korunou tvorstva, no dosť často mu tento honosný titul nepatrí. Každým rokom miznú rastliny a živočíchy, ktoré mu padli za obeť. Aj chemikálie v prírode sprvu chránia, ale potom škodia celým pokoleniam. Žiaľ, ochrancov prírody je príliš málo, aby zachránili skvosty prírody. Príroda však obviňuje človeka, že nie je hoden označenia homo sapiens – človek vzdelaný, a teda múdry a mysliaci.    Opatovskí ochrancovia prírody a krajiny majú svoju tradíciu. Najprv vznikol krúžok mladých ochrancov prírody. Bolo to v roku 1975, keď sa zúčastnili prvej spoločnej brigády pri čistení Opatovského potoka. Činnosť krúžku sa rozvíjala, skvalitňovala a zintenzívňovala. Dvaja z členov sa zapojili do biologickej olympiády. V rámci Slovenska sa dvakrát po sebe umiestnili na popredných miestach.    Organizácia SZOPK v Opatovej nad Váhom bola založená dňa 7. júla 1983. Časť zakladateľov tvorili bývalí členovia krúžku mladých ochrancov prírody. Organizácia sa sústredila hlavne na osvetovú prácu a starostlivosť o chránené územia v chotári. K prvým úspechom 60-člennej organizácie patrilo zhotovenie umelých hniezd pre belorítky a lastovičky. Pribúdali búdky z prachovníc na chemikálie, čo bol zlepšovací návrh samotných členov, za ktorý v súťaži Strom života získali zlatú medailu. Záslužnou činnosťou bolo sústreďovanie dokladového materiálu o flóre a faune v chotári, ako aj zhotovovanie rozličných učebných pomôcok pre výchovu budúcich ochrancov prírody a krajiny.    Opatovskí ochrancovia prírody a krajiny nadviazali na ochranárske snahy štátnych okresných orgánov zo začiatku 70.-tych rokov, keď o. i. Rada ONV v Trenčíne  v júli 1973 schválila s platnosťou pre celý okres uznesenie č. 157 o preventívnych opatreniach ochrany prírody. Po viacročnom snažení sa podarilo v roku 1983 vyhlásiť štátnu prírodnú rezerváciu Trubárka, ktorá sa rozprestiera na výmere 7,4 ha  a tvorí súčasť hraníc opatovského a kubrického chotára. Masív Trubárky tvoria slienité bridlice, vápenité pieskovce, vápence, červené a sivé radialarity, sčasti sutiny. Tamojšie rastlinstvo má prechodný panónsko-západokarpatský charakter. Z fytogenetického hľadiska patrí do obvodu slovenskej predkarpatskej flóry a zóny listnatých lesov s pestrou skladbou kveteny. Žiaľ, až začiatkom leta 1987 bola vyhlásená stavebná uzávera v Opatovskej doline, ktorej však predchádzala rozsiahla a neúnosná výstavba chát na individuálnu a rodinnú rekreáciu.     Viacero cenných prírodných území v chotári ubudlo počas veľkoplošného obrábania pôdy. Rekultiváciami na Sihoti bola príroda ochudobnená o pozoruhodnú lokalitu močiarneho rastlinno-živočíšneho spoločenstva. Túto funkciu len čiastočne prevzala štrková jama pri Váhu oproti kláštoru na Skalke. Škoda, že i tú občania zdevastovali navážaním domového odpadu i cenných druhotných surovín. Rozsiahle rekultivácie lúk a pasienkov s následným chemickým hnojením ochudobnili chotár o chránené rastlinstvo a živočíchy. Na minimum sa zmenšili možnosti zbierania liečivých bylín. Z tohto pohľadu najväčšou stratou boli rekultivácie na Žiláčkach. Trvalou hlavnou úlohou opatovských ochrancov prírody a krajiny je predísť nenahraditeľným, resp. ťažko nahraditeľným stratám v životnom prostredí. Klub dôchodcov /do roku 2003/      Otvorený bol 1. novembra 1991. Jeho činnosť vedie klubová samospráva. Prvou a dlhoročnou vedúcou klubu dôchodcov v Opatovej bola Margita Dobiašová. Z viacdielnej kroniky klubu sa dozvedáme o bohatej organizovanej činnosti. Napríklad v roku 1997 /podobne aj v ďalších rokoch/ klub zorganizoval zájazdy do Poľska /Nowy Targ/, Maďarska /Budapešť/, Bosny a Hercegoviny /Medžugorie/, tiež po Slovensku /Rajecká Lesná, Čalovo, Gabčíkovo/ a inde. Pripravoval besedy s obvodným lekárom MUDr. Marunom, vystúpenia folklórnych skupín, spolupracoval s Mestským kultúrnym strediskom, záhradkármi, s deťmi školského i predškolského veku. S podporou miestnych sponzorov klub organizuje spoločenské podujatia ku Dňu matiek, posedenia s jubilantmi, na ktorých nechýba folklórny program, iniciuje charitatívnu pomoc pre ľudí postihnutých živelnými pohromami, detské domovy a dary pre misie.    Mottom členov klubu je: „Ak vám niekto povie, že ste už starí, odpovedzte mu, že ste boli aj mladší než je on!“ Navštevované sa stali výstavné podujatia klubu, najmä vianočné, veľkonočné, ukážky úrody ovocia a zeleniny z chotára a záhrad obyvateľov tejto mestskej časti Trenčína. Súčasťou výstav členov klubu bývajú ľudovoumelecké výrobky a predmety dôchodcov a spoluobčanov. Návštevníci viacerých výstav mohli obdivovať napríklad krojované postavičky, ozdobné veľkonočné vajíčka a rozprávkové postavičky, ktoré vytvorili šikovné ruky Jozefíny Štrauchovej /ako 80-ročná dokázala svoje ľudovoumelecké výrobky predať aj v Bratislave/, Kataríny Čačkovej, Margity Dobiašovej, Antónie Novotnej, Júlie Wiedermanovej, Emílie Krátkej – Šidlovej, ručné košikárske práce z prútia od Ing. Viliama Gavendu a i.    O tom, že dôchodcom na posedeniach v Opatovej býva veselo, svedčí ich Dôchodcovská hymna z roku 1999 /autorka: Margita Dobiašová/, ktorú spievajú na melódiu pesničky Neni lepšie jako sellákovi. Zaznamenávame aspoň pieseň Opatovským dôchodcom, ktorej text zložil a v októbri roku 2003 im ju venoval obľúbený a častý zabávač Jozef Opatovský zo Soblahova. Dôchodcovia ju spievajú na melódiu ľudovej piesne Keby ja vedela, kde budem nevestu: Čože sa to deje v Opatovej v kulturáku, dôchodci tu majú zábavu voláku. Prídu si posedeť, poklebetiť trošičku, možno aj zaspievať slovenskú pesničku.   Prídu si posedeť, netreba im peňazí, Dzurinda im dneskaj náladu neskazí. Prídu si posedeť, aj zatancovať pesničky, olevrant chystajú šikovné ženičky.   Víno sa už varí, je ho plný hrniec, aj vy si musíte odpočinúť od vnúčeniec. Nebojte sa ľudia, budete sa dobre mať, veď dneskaj vám bude Melenčár Jožo hrať.      Klub dôchodcov v mestskej časti Trenčín – Opatová po niekoľko rokov organizoval natoľko zaujímavé podujatia, že dobrovoľné členstvo v tomto klube seniorov s uznaním „kvitujú“ aj dôchodcovia z Kubrej, Dobrej, ako aj z Trenčína. Poznámky spracovateľa príspevku:  Príspevok je vlastne kolektívnym dielom uvádzaných i neznámych opatovských autorov. Rukopisy k nemu sa zachovali v archíve spracovateľa, ktorý ich v niektorých prípadoch doplnil hovorenými spomienkami a prepisom zvukového záznamu. Napriek tomu zatiaľ sa nepodarilo spracovať činnosť všetkých spolkov a organizácií. V úplnej väčšine sú zaznamenané a spracované iba do roku 1988. Avšak spracovateľ s radosťou privíta vaše poznatky, ktorými by sme medzery vyplnili. Poslať ich môžete na adresu stanislavvanco@azet.sk  /van/