Autor: PhDr. MILAN ŠIŠMIŠ

Dňom 1. januára 1985 sa zlúčila Opatová nad Váhom s mestom Trenčín. Stala sa jeho miestnou časťou. V čase pripojenia susedila s Trenčianskymi Teplicami, Trenčianskou Teplou /s bývalou obcou Dobrá/, Petrovou Lehotou, Trenčínom /s bývalými obcami Kubrá, Kubrica a Zamarovce/ a so Skalkou nad Váhom /s bývalými obcami Skala a Skalská Nová Ves/. Jej chotár mal vtedy rozlohu 1409 hektárov. V chotári bývalej obce Opatová nad Váhom sú zrúcaniny románskeho kláštora Skalka a aj časť chotára zaniknutej stredovekej dediny Hrachová, ležiacej kedysi v chotári bývalej obce Dobrá.    Spojenie Opatovej s Trenčínom ako s hospodársky a spoločensky silnejším partnerom nevychádzalo len z bezprostredného susedstva, z geografickej polohy, ale tiež z historických súvislostí medzi oboma sídelnými útvarmi.    Opatová sa postupne vyvinula na dedinu, ležiacu pri Opatovskom potoku, sčasti na rovine a sčasti pod pahorkatým lesným terénom /216 – 679 m nad morom, stred dediny 220 m nad morom/. V stredoveku prechádzala jej územím významná strategická a obchodná považská cesta, na ktorej bezpečnosť dozerali osobitné strážne oddiely, o čom v Opatovej svedčia zachované chotárne názvy Stráže a Pod stráže /viď chotárna mapa Opatovej z roku 1873/. Až do zániku župného zriadenia /1912/ patrila Opatová v rámci Trenčianskej župy do Trenčianskeho slúžnovského obvodu so sídlom v Trenčíne a bola poslednou dedinou na ľavej strane Váhu v susedstve s Dobrou, nachádzajúcou sa v tom čase v bývalom Ilavskom slúžnovskom obvode Trenčianskej župy so sídlom v Ilave. V rokoch 1922 – 1960 bola Opatová jednou z obcí menšieho Trenčianskeho okresu.     Pôvodné územie obce Opatová nad Váhom ležalo na území trenčianskeho hradného panstva, z ktorého sa vyčlenilo ako samostatný celok v období včasného feudalizmu. Neskoršie osudy územia Opatovej sa spájajú so vznikom a existenciou benediktínskeho opátstva na Skalke, ktorého základy položil v roku 1224 nitriansky biskup Jakub na mieste, kde predtým žili pustovníci Benedikt a Svorad /Andrej/. Donáciou uhorského panovníka Belu IV. sa dedina Gezte stala v roku 1238 majetkom opátstva a neskôr začala vystupovať pod novým menom Opatová. Benediktínske opátstvo na Skalke okrem nej v čase udelenia donácie už vlastnilo dediny Újazd a Piechov /časť obce Bolešov/ a od roku 1290 aj Zliechov. Keď boli po moháčskej bitke v roku 1526 benediktínski mnísi vyhnaní zo Skalky, prešiel majetok pod patronátne právo nitrianskeho biskupstva. V 16. storočí zaujali načas majetky skalského opátstva Podmanickovci, majitelia hradu Súča /vyplýva to z daňového súpisu z roku 1546 – Item bona abbatiae Skalka. Possidet Podmaniczky/. Vlastnícke právo skalského opátstva na Opatovú znovu potvrdil Ferdinand I. donáciou, vydanou 10. apríla 1560. V roku 1644 daroval ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay skalské opátstvo i s majetkami k nemu patriacimi jezuitom, ktorí sa však ešte v decembri toho istého roku presťahovali do Trenčína, pričom vlastníkmi majetkov opátstva zostali až do zrušenia ich rádu v roku 1773. Po krátkom prechodnom období od zrušenia rádu jezuitov dostali sa majetky tohto rádu do vlastníctva tzv. Náboženského fondu so sídlom hospodárskej správy v Opatovej. Táto hospodárska správa organizačne patrila do tzv. šaľanskej oblasti a spravoval ju osobitný kráľovský úradník. Náboženská základina spravovala opatovské lesy – okrem urbárskych – až do znárodnenia po 2. svetovej vojne.    Po zrušení poddanstva v Uhorsku v roku 1848 prešla veľká časť úžitkovej poľnohospodárskej pôdy do vlastníctva domácich sedliakov, sčasti sa pôda dostala do prenájmu väčších vlastníkov pôdy z Opatovej a Trenčína. V roku 1888 – v čase uskutočňovania komasácie – sa spomínajú prenájomcovia Šalamún Sterman, Henrik Löwenbein, Adolf Hofmann, Izidor Kulka, Jakub Toscano, František Konček a Ľudovít Dohnány. Mali aj menšie regálne práva.    V roku 1508 bolo v Opatovej 18 poddanských usadlostí, ktorých držitelia boli povinní odvádzať svojej vrchnosti robotné, naturálne a peňažné povinnosti. O rozsahu odvádzaných povinností v Opatovej v tomto čase nemáme presné informácie. Daňový súpis z roku 1549 uvádza, že tu existoval panský majer /allodium domini/ s 1 poddanskou rodinou. Okrem toho sa spomína v obci richtár, 9 sedliakov a 2 pastieri dobytka. Existenciu panského majera dokladá aj chotárny názov Majerová roľa /1883/.    Základný právny pomer medzi feudálnymi zemepánmi a poddanými stanovil urbár. Tereziánsky urbárny súpis z roku 1770 uvádza pri Opatovej 43 sedliakov, 5 želiarov a 4 podželiarov. Držitelia sedliackych usadlostí boli vtedy povinní vykonávať panstvu robotné povinnosti počas oračiek v týždni v rozsahu 3 dni so záprahom a 6 dní bez záprahu. Rozsah povinnosti tohto druhu nesmel ročne presahovať u sedliaka 52 dní so záprahom a 104 dní ručnej roboty, u želiara 18 dní a podželiara 12 dní. Počas žatvy a kosby boli sedliaci povinní ustanoviť každodenne zo svojich radov 4 koscov a želiari mali tieto práce vykonávať každodenne. Sedliaci v tom čase už neodovzdávali panstvu deviatok z obilných snopov, ale od každej povinnosti dávali ročne 6 ½ merice obilia, z toho 1 ½ merice žita, 1 ½ merice raži, 1 ½ merice jačmeňa a 2 merice ovsa, z čoho sa mohli vyplatiť peniazmi v sume 1 zl. 20 den. Odovzdávali panstvu deviatok z včiel a dobytka, čo tiež mohli zaplatiť v peniazoch. Okrem toho každý sedliak odovzdal panstvu od 1 svojej usadlosti ročne 8 sliepok, 20 vajec, 2 husi, 2 holby rasce. Namiesto biskupského desiatku z obilia /zbožia/ sedliaci platili ročne od 1 usadlosti poplatok v sume 3 zl. 35 den.    Mnohí z Opatovčanov, najmä želiari a podželiari, chodili príležitostne za prácou ako nádenníci a furmani do Trenčína. Tam na týždenných trhoch a výročných jarmokoch Opatovčania odpredávali a kupovali potrebné produkty. Obec si vydržiavala svojho krčmára. Z panských hôr v chotári obce dostávali poddaní povolenie na výrub dreva na kúrenie a na stavbu.    Obyvateľstvo v Opatovej v minulosti sa zaoberalo predovšetkým poľnohospodárstvom, čo sa prejavilo aj v symbolike obecných pečatí. Na pečati datovanej rokom 1651 je nezreteľný kopček so stojacim lemešom a vzadu s prekrížlenou biskupskou berlou a text: SIGILLUM PAGI APATFALVA. AD SZ/KALKAM ? /Pečať dediny Opatová pri Skalke/. Na inej obecnej pečati datovanej rokom 1696 je v obraze lemeš, dve ružičky a vľavo od lemeša čerieslo s legendou: SIGILLUM : PAGI : OPATOWA : 1696  /Pečať dediny Opatová 1696/. Obom  obecným pečatiam predchádzala staršia pečať datovaná rokom 1590 so zobrazením jednorožca na zadných nohách, po ním a nad ním veľká šesťrohá hviezda s legendou: PECZET . DEDINI . OPATOVEG . s vročením.    Okrem obilnín pestovali sa v obci  - ako to dokazujú údaje z tereziánskej urbárskej regulácie - aj ovocné stromy, najmä slivky, hrušky, jablone pri domoch i na poliach.    Panstvo v Opatovej i miestni poddaní venovali sa vo väčšej miere aj chovu domácich zvierat, čo vyjadrujú aj staré chotárne názvy Salaše a Košariská. Štatistické údaje z roku 1877 uvádzajú, že v tomto čase sa v Opatovej chovalo 48 koní, 54 volov, 97 kráv, 54 ošípaných, 612 oviec a 34 kôz.    V Opatovej zaznamenávame aj výskyt dvoch panských rybníkov. Vylovené ryby sa využívali najmä počas pôstnych dní. Kedy presne rybníky v Opatovej vznikli a zanikli, ťažko dokázať. V roku 1873 už neexistovali a na ich mieste boli role.    V období feudalizmu si zriadilo panstvo v Opatovej vlastný pivovar. Zo starého chotárneho role Za chmeľnicu, ktorý sa dosiaľ vyskytuje, dá sa usúdiť, že sa tam pestoval chmeľ pre miestny pivovar.    Životné potreby dedinského ľudu si vyžiadali aj v Opatovej vznik remesiel a živností. Z roku 1673 poznáme údaje o 1 obuvníkovi, 2 krajčíroch a o obchodníkovi so soľou. V roku 1770 existovali na miestnom potoku až 3 mlyny a v roku 1877 tu vykonávali svoju činnosť 2 krčmári, 2 mlynári, 1 kolár, 1 podomový obchodník a menšia pálenica Šalamuna Stermana. Až do našich čias v obci jestvovali 2 mlyny /Horný, Dolný/. Starý chotárny názov Nad Uhliskom, doložený v archívnom materiáli v roku 1641, poukazuje na skutočnosť, že v okolitých horách sa spracovalo drevo na uhlie.    Okolo roku 1770 vznikla v Opatovej na tamojšom jezuitskom panstve manufaktúra na výrobu súkna. Jej majiteľ, cudzinec Karol Fridrich Frey, založil podnik, v ktorom tkali 4 tovariši /pôvodom zo Sliezska/ najmä vlnené cajky. Zakrátko po zrušení jezuitskej rehole dostala sa manufaktúra do zlej finančnej situácie. Keďže nenašla podporu ani u Trenčianskej župy a Miestodržiteľskej rady, situácia viedla k jej zániku.    Dostatok dreva v miestnych lesoch a blízkosť Váhu podmienili vytvorenie skladu dreva pred jeho odvozom plťami. Zmienka o vážskom plťovisku v Opatovej sa vyskytuje v roku 1606. Zrejme išlo o výnosný obecný podnik, z ktorého Opatová odvádzala na začiatku 17. storočia ročný poplatok vo výške 2 zlatých na udržiavanie dvoch drevených vážskych mostov v Trenčíne. Spomenutý poplatok bol najväčší zo všetkých okolitých dedín.    Keďže poľnohospodárskej pôdy, pasienkov a lúk nebol vždy dostatok a na rovine ich neraz vzal rozvodnený Váh, medzi poddanými z Opatovej a susedných dedín dochádzalo často k sporom a potýčkam. V roku 1632 sa sťažujú Kubrania Trenčianskej župe na Opatovčanov, že im pokosili a navnivoč obrátili proso. V roku 1652 napadli Opatovčania kubranského obecného pastiera Juraja Hrvola, vzali mu sekeru, zajali 76 oviec Štefanovi Malanovi, Jánovi Malanovi a Štefanovi Bajzovi, dobili Pavla Magaru z Kubrej. Dňa 12. apríla 1652 zasa zajali Kubranom dobytok. V roku 1711 vyšetrovali jezuiti zo Skalky šarvátku, pri ktorej Opatovčania údajne zbili Na vŕškoch istého Kubrana. Spory a šarvátky mali Opatovčania aj s Petrovou Lehotou. V roku 1635 prenikli poddaní motešického panstva na oráčiny Na psej nohe v opatovskom chotári a vzali tamojším poddaným železné časti zo 7 pluhov, porúbali im 2 vozy a zabili vola na lúke, zvanej Ježkova. Poddaní z Petrovej Lehoty prenikli s dobytkom na opatovské oráčiny Na psej nohe aj v roku 1641 a narobili svojim susedom značné škody. Podobné spory medzi oboma dedinami  sa vyskytovali aj neskôr.    Opatovčania mali nepríjemnosti aj so Skalanmi. V roku 1653 riešili zástupcovia skalských jezuitov sťažnosť, ktorú predostrel Mikuláš Kováč z Opatovej na Františka Šumichrasta zo Skaly, pretože mu zbil syna Mikuláša pri pasení dobytka na vážskych pasienkoch. V roku 1728 sa viedol spor medzi Opatovou a zemanmi zo Skalskej Novej Vsi o sihote na Váhu pri Skalke, kde boli salaše, pásaval sa dobytok a rástlo prútie a drevo. V roku 1381 sa vyskytli spory medzi benediktínskym kláštorom a zamarovskými šľachticmi, ktorí si chceli prisvojiť pozemky opátstva.     Na vývoj hospodárskych a sociálnych pomerov opatovských poddaných vplývali mnohé skutočnosti: vykorisťovanie feudálnou vrchnosťou, vojenské vpády, živelné pohromy, cholerové epidémie a požiare.    V roku 1775 riešila trenčianska župná vrchnosť sťažnosti Opatovej, Kolačína, Omšenia, Zliechova, Čičmian, Dolnej a Hornej Poruby, že ich vrchnosti prekračujú urbárom stanovené poddanské povinnosti.    Na začiatku 19. storočia pozorovať medzi opatovskými poddanými výraznejšiu diferenciáciu v držbe pôdy. Vytvorila sa trieda bohatších sedliakov, ktorí mali v držbe väčšie množstvo ornej pôdy a ktorí si na odpracovanie poddanských povinností najímali želiarov a podželiarov. V roku 1815 došlo k sporom medzi tunajšími želiarmi a sedliakmi, ktorých uprednostňujú majitelia feudálnych veľkostatkov na úkor želiarov pri prenajímaní panskej pôdy. V tomto spore vystupovali miestni želiari Štefan Zubo, Ondrej Trunek, Ján Lezo, Martin Zubko, Jozef Boženec, Adam Grajciar a iní. V sťažnosti, ktorú riešil Pavol Majerský, slúžny Trenčianskej stolice, sa píše, že revoltujúci vyhlasovali, že „...richtára zosadia a iných, ktorí by chceli árendu prijať, zviažu a potom oblejú horúcou vodou. Pri tom vyvolali na dvore úradnej budovy panstva také výstupy, že keď som jedného z menovaných, ktorý mrzko nadával, chcel dať potrestať 12 palicami, vyhlásili, že nepripustia, aby ich po jednom bili, ale že sú hotoví všetci si ľahnúť na dereš.“    Keďže Opatová sa nachádzala na hlavnej ceste neďaleko Trenčína, bola často zaťažovaná povinnosťami vydržiavať vojakov bojujúcich strán a pomáhať pri presunoch na iné miesta, ako sa o tom píše v tereziánskej urbariálnej regulácii. Obzvlášť nepriaznivo ju zasiahol vpád tureckých vojsk na Považie. Dňa 2. októbra 1663 prepadli turecké oddiely nielen Trenčín, ale aj Kubrú, Kubricu, Dobrú, Teplú, Opatovú a okolité dediny až po Púchov. Vtedy nielenže vypálili Opatovú, ale vzali aj jej obyvateľov do zajatia a odohnali z obce kone a iný dobytok.    Veľkou pohromou bola povodeň na Váhu v roku 1662, počas ktorej rozvodnená rieka odniesla asi 100 krížov obilia. Veľké povodne boli aj v rokoch 1675 a 1685. Všetku úrodu zožatého obilia z polí vzala voda tiež v rokoch 1734 a 1748. V auguste 1813 vzala povodeň so sebou nielen úrodu, ale aj úrodnú pôdu. Vyčíňaniu vážskych povodní urobila regulácia rieky v 20. storočí.    Cholerová epidémia vyčíňala v Opatovej a Kubrej najmä v mesiacoch august – december 1831, počas ktorej zomrelo až 41 obyvateľov. Chýbajú nám konkrétne údaje o požiaroch v minulosti obce, iste však bývali častým hosťom aj v Opatovej.    Bezprostredne s hospodársko-sociálnym životom Opatovej súvisí vývin školských a náboženských pomerov v obci. Predpokladáme, že pôvodne patrila Opatová v čase, keď bola majetkom trenčianskeho hradného panstva, do správy trenčianskej katolíckej fary. V jej ďalšom vývoji mohla zohrať svoju úlohu existencia samostatnej fary a kostola sv. Kríža v Dobrej, ktoré sú doložené v roku 1310. Fara a kostol v Dobrej sa spomína aj v rokoch 1332 a 1337. Vtedy v ňom pôsobil kňaz Ján, ktorý zaplatil 12 grošov pápežského desiatku. Domnievame sa, že už vtedy mohla byť Opatová fíliou Dobrej a jej fíliou bola aj v čase nástupu reformácie na strednom Považí. K reformácii sa pridala prevažná časť obyvateľstva. Podľa J. Ľ. Holubyho, V. Horňanského a J. M. Korabinského v čase nástupu reformácie fíliami Dobrej sa stali Opatová, Kubrá a Kubrica. Za prvého dobranského protestantského kňaza sa považuje Šimon Parquidinus, ktorý bol povolaný zo Selca. V Dobrej pôsobil 47 rokov a ako člen dolnotrenčianskeho evanjelického kontubernia zomrel v Dobrej v roku 1640. Jeho ďalšími nástupcami sa stali Štefan Dežerický, Daniel Sníček z Komjatnej, Pavel Felicides-Mlynárik zo Žiliny a Daniel Malobicenus. Po prestupe Gabriela Illesháziho, majiteľa trenčianskeho panstva a trenčianskeho i liptovského župana, na katolícku vieru v roku 1671 prestala evanjelická cirkevná správa v Dobrej existovať.  O organizácii a materiálnych pomeroch evanjelickej cirkvi v Dobrej sa bližšie píše vo vizitačných protokoloch Eliáša Lániho z roku 1611 a Jána Hodíka z rokov 1625 a 1629. Sú tam okrem inventáru kostola zaznamenané príjmy a úžitky tamojšieho farára a rektora nielen z Dobrej, ale aj z fílií Opatová, Kubra a Kubrica.  Pri Opatovej sa o. i. píše: „Na Opatovskem poli zeme vysíva se 4 čtvrt... V Dobrej sedláků 12 dáva každý jeden po 2 čtvrtníkach a dvůch vrších žita a po čtvrtníku ovsa. A po vozu drev. V Opatovej je 16 ½ sedláků, také tak platí jako v Dobrej platí...“ V kanonickej vizitácii sa uvádzajú aj príjmy rektora, ktorý bol súčasne učiteľom. „Má jednu roli na Opatovském chotáři, Horepotokem, vysívají se 4 čtvrtníky. Od kňeze má 3 čtvrtníky za stůl. Od farníků po 5 snopích a hostaci po 3 ordinarium... Od pohřebu, kde se spíva 6 den. a kdy se nespíva 4 den. Každú nedeli a svátek obed na faře.“ Rektor mal od každého žiaka ročne 1 zl. a ako obecný pisár tiež niekedy pár grošov dostal. Organ v kostole nebol, rektor predspevoval postojačky pri pultíku.    Z historických údajov vyplýva, že v tom čase bola v Dobrej škola. Predpokladáme, že jej žiakom mohol byť aj Juraj Moller z Opatovej /Juraj Mollerus Opatovinus/, ktorý neskôr študoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde sa stal v roku 1611 bakalárom a v roku 1613 magistrom.    Archívne pramene dokazujú, že Dobrá po zatlačení reformácie na strednom Považí do úzadia prestala byť samostatnou evanjelickou cirkvou. Obyvateľstvo prešlo opäť ku katolíckej cirkvi. Dobrá, Opatová a Kubrá sa stali fíliami Trenčianskej Teplej, kam už predtým patrila časť obyvateľstva, ktoré neprešlo k reformácii. V zmenených intenciách sa potom vyvíjali ďalšie náboženské, školské a kultúrne pomery.    V rokoch 1690 – 1701 sa uskutočnila v rámci trenčiansko-teplianskej farnosti výstavba kostola v Opatovej, zasväteného sv. Stanislavovi. V roku 1717 bola dokončená výstavba veže kostola. V roku 1789 sa Opatová vyčlenila z trenčiansko-teplianskej farnosti a stala sa samostatným útvarom a sídlom matričného obvodu, pod správu ktorého okrem matkocirkvi naďalej patrila  fília Kubrá s kaplnkou sv. Jána Nepomuckého, na mieste ktorej na začiatku 20. storočia postavili menší filiálny kostol podľa projektu M. M. Harminca.    Dosiaľ nevyriešeným a otvoreným problémom zostáva vznik a zánik staršieho sakrálneho objektu na území zaniknutej dediny Hrachová, ktorý sa dáva do súvislosti s Opatovou. Jej majiteľmi bola zemianska rodina Šimoniovcov a nároky na ňu si robilo aj skalské opátstvo. Písomné zmienky o Hrachovej sú z rokov 1324 a 1358. Po tomto čase zanikla a pripadla do chotára Dobrej, ktorú tiež vlastnili Šimoniovci. V kanonickej vizitácii rímskokatolíckej cirkvi v Opatovej z roku 1816 sa uvádza chotárny názov Hrachová ako relikt po zaniknutej obci. Kedy však Hrachová prešla z chotárneho územia Dobrej do chotárneho územia Opatovej, zatiaľ nevieme. Z objektov pôvodnej Hrachovej sa dosiaľ zachovali zrúcaniny kostola či kaplnky. Spomína ich aj uvedená  kanonická vizitácia, ale neuvádza patrocinium tohto sakrálneho objektu. Historik J. Kutník uvedený objekt lokalizuje ako kaplnku sv. Svorada, predchodkyňu terajšieho farského kostola v Opatovej. /Iný bádateľ V. Jankovič umiestňuje kaplnku sv. Svorada na Trenčiansky hrad, pričom sa opiera o Zoborskú listinu z roku 1111. Iný bádateľ R. Marsina ju hľadá v Opatovciach nad Váhom./ Podľa nášho názoru vznik tohto kostola či kaplnky môžeme dať do súvislosti s pôsobením benediktínskych mníchov v neďalekej Skalke. Vo svojom tvrdení sa opierame o dosiaľ existujúce miestne chotárne názvy Mníšna cesta a Mníšek. Pod starobylým názvom Mníšna cesta sa myslí cesta, ktorá sa začína v Opatovej na starej hradskej v blízkosti železničnej zastávky pri soche sv. Jána. Ide o súbežnú cestu s Opatovským potokom, dotýka sa niekdajšej Farskej cesty a končí na Žliabku. Mníškom sa nazýva vrch - kopec na najvyššom mieste Opatovskej doliny, kde na malej náhornej rovine sú zvyšky múrov a označenie dreveným krížom. Uvedené chotárne názvy sú zaznačené aj v katastrálnej mape Opatovej z roku 1883. Či sa pod zrúcaninami staršieho sakrálneho objektu v bývalej dedine Hrachovej skrýva kaplnka alebo kostol sv. Svorada a či bol predchodcom dnešného kostola v Opatovej, nemôžeme jednoznačne tvrdiť. Sme nútení veľmi opatrne pristupovať k romantickým úvahám miestnej verejnosti. Svetlo do tejto problematiky by mohol vniesť iba archeologický prieskum a štúdium archívneho materiálu z rodinného archívu Šimoniovcov, ktorý je predbežne nedostupný.    Základom osídlenia Opatovej sa stala zástavba, ktorá sa vytvorila popri Opatovskom potoku, pravdepodobne v dnešných priestoroch. V podstate základom dediny sa stala výstavba, ktorá pozostávala z jednej ulice. Neskôr k nej pribudli vedľajšie ulice a k väčšej zmene došlo v 2. polovici 19. storočia. Rozvoj železničnej dopravy, najmä vybudovanie považskej železnice v úseku Istebník – Žilina v roku 1883 nielen zlepšilo spojenie s Trenčínom, ale tiež ovplyvnilo stavebný vývoj obce. Odvtedy sa datujú počiatky domovej výstavby smerom k železničnej trati.    V posledných 400 rokoch Opatová zaznamenala značný nárast domov a obyvateľov:    1598  - 85 domov;  1720 – 10 daňovníkov; 1784 – 85 domov, 114 rodín a 582 obyvateľov; 1828 – 85 domov, 665 obyvateľov; 1869 – 555 obyvateľov; 1877 – 558 obyvateľov; 87 domov,  1 veľký vlastník pôdy a 92 malých vlastníkov pôdy; 1880 – 609 obyvateľov; 1890 – 623 obyvateľov; 1900 – 693 obyvateľov; 1910 – 737 obyvateľov; 1921 – 801 obyvateľov; 1930 – 992 obyvateľov; 1940 – 1164 obyvateľov; 1948 – 1102 obyvateľov; 1961 – 1498 obyvateľov; 1970 – 1616 obyvateľov.     Do života Opatovej výrazne zasiahli udalosti 1. svetovej vojny, kedy väčšina mužského obyvateľstva vo veku od 18 do 60 rokov narukovala na front. Na bojiskách vojny zahynulo vtedy 25 mužov z obce. Opatovčania sa zapísali do povedomia verejnosti ako národne uvedomelí Slováci. V období 1. svetovej vojny sa k slovenským národným pohybom hlásili viacerí. M. Slávik sa osobitne zmieňuje o Ondrejovi Kobzovi, Jánovi Svrbíkovi a Jurajovi Nerádovi. O peknom vzťahu Opatovej a Opatovčanov k svojmu národu a jeho národnej kultúre svedčí aj skutočnosť, že keď trenčianske múzeum v čase 1. Československej republiky obnovilo svoju činnosť, obec sa prihlásila za podporujúceho a zakladajúceho člena Vlastivednej spoločnosti MUDr. Karola Brančíka.    Opatová nad Váhom síce nemá veľa kultúrno-historických pamiatok, ale tie, ktoré sa zachovali, urobili ju zaujímavou a príťažlivou. Barokovou pamiatkou miestneho významu je rímskokatolícky kostol sv. Stanislava. Z pôvodného inventáru sa zachoval zvon, vyhotovený v roku 1747 v dielni Františka Zechentera v Banskej Bystrici. Ďalšie dva zvony z 18. storočia zrekvirovali úrady počas 1. svetovej vojny. Ich stratu Opatovčania nahradili novšími zvonmi, ktoré boli vyrobené v 20-tych rokoch 20. storočia v Českej pri Brne. Oltárny obraz patróna kostola sv. Stanislava vytvoril významný slovenský maliar J. B. Klemens. Pri kostole sa zachovali náhrobníky Ignáca Ugrosdyho a Jána Ugrosdyho, prenájomcov majetkov študijnej základiny a prísediacich župného súdu v Trenčíne, a tiež ich príbuzných z polovice 19. storočia. Architektúra opatovského kostola zaujala v polovici 19. storočia norimberského rytca L. Rohbocka a zakomponoval ho do širšieho krajinárskeho záberu s pohľadom do údolia Váhu, na Skalku a Trenčín.    Najpozoruhodnejšou pamiatkou väčšieho významu sú zrúcaniny románskeho benediktínskeho kláštora na Skalke. Zobrazil ho v roku 1826 viedenský profesor Fischer v knižke Malebná cesta dolu Váhom /od A. Medňanského/. Ešte po 2. svetovej vojne existovala aj olejomaľba Skalky z konca 19. storočia od trenčianskeho maliara Artúra Lieskovského. Olejomaľba je však na neznámom mieste – jej stopa zanikla v českých Karlových Varoch. Existujú aj ďalšie výtvarné zobrazenia tohto objektu.    Po rozličných stavebných úpravách stratil pamiatkový charakter bývalý objekt správy študijnej základiny v strede obce. Jedinou pamiatkou s heraldickou tematikou je náhrobník nadlesného tamojšej lesnej správy študijnej základiny Františka Končeka na miestnom cintoríne z konca 19. storočia. Nositeľ erbu pochádzal zo zemianskej rodiny, ktorá mala vlastnícke práva v bývalej obci Dvorec /od roku 1890 Ľuborča, dnes na území Nemšovej/. Na opatovskom cintoríne vidieť ľudové náhrobníky z pieskovca a od miestnych kováčskych remeselníkov z 19. a 20. storočia.    V minulosti vynikala Opatová ľudovou architektúrou. Predstavovali ju obytné domy, stodoly a iné hospodárske budovy, z ktorých sa však zachovali iba nepatrné ukážky.    Ešte krátko po 2. svetovej vojne sa nosil v obci ľudový odev. Jeho krása vždy pútala výtvarných umelcov. Opatovskú rodáčku Marínu Hnidošovú zobrazil v roku 1854 slávny český maliar Josef Mánes. Kresby Drviči piesku pri Opatovej a Dievčence z Opatovej z roku 1919 pochádzajú od českého maliara Viktora Strettiho. Trenčiansky umelec Hugo Gross je autorom olejomaľby  Humná v Opatovej /1946/. Trenčianska rodáčka Irena Schidlayová-Slavinská je autorkou pastelu Starý Vančo z Opatovej /1946/. ----------------------------------------------------------                                                                                  Literatúra a pramene k príspevku Z dejín Opatovej  
  1. Fekete – Nagy, A.: Trencsén vármegye. Budapest 1941
  2. A. Zrebený: Príspevok k dejinám Skalky. In: Trenčín, zborník Múzea a hradu v Trenčíne, 1969, s. 93 – 102.
  3. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, II. zv.
  4. Fojtík, J.: Mestské a obecné pečate Trenčianskej župy. SAS Bratislava 1974.
  5. Fojtík, J.: Z dejín Kubrej. Trenčín 1985.
  6. Statistische Nachweisungen über das Trentschiner Comitat. Pressburg 1877.
  7. Bel, M.: Notitia Hungariae...Comitatus Trenchiniensis, odpis A. Rutčeka, rukopis v Trenčianskom múzeu v Trenčíne.
  8. Krátky, J.: Dobrá. Trenčín 1975.
  9. Holuby, J. Ľ.: Materiály k dejinám cirkvi ev.a. v stolici Trenčianskej, zv. V, diel I, 1889, rukopis v Tranosciu v Liptovskom Mikuláši.
  10. A.R. Bystrický: Trenčiansky kraj II, rukopis v Štátnom oblastnom archíve v Bytči.
  11. Štátny oblastný archív v Bytči, fondy: KS – T, urbár.-komas., Opatová nad Váhom /1770 – 1903/; Acta possessiones, Opatová nad Váhom; TŽ – daňové písomnosti, r. 1673; TŽ-1 Urbariália /1606-1856/; mapové zbierky.
  12. Schematizmus cleri Dioeclesis Nitriensis pro Anno Christo Nato MDCCCLXXXV, Nitriae.
  13. Kronika obce Opatová nad Váhom od roku 1945, písal kronikár bývalej obce Vojtech Bohuš, tiež jeho informácie.
  14. Monumenta Vaticana Hungariae /1281 – 1375/.
  15. Rizner, Ľ.V.: Bibliografia písomníctva slovenského.
  16. Kutník,J.: Opatová nad Váhom, z rukopisu o Beňadikovi a Svoradovi, z pozostalosti.
  17. Dohnány,Ľ.: Dejiny hradu a slob. kráľovského mesta Trenčína, II. kniha, rukopis v Trenčianskom múzeu v Trenčíne.
  18. Stránsky, A.: Dejiny biskupstva nitrianskeho. Trnava 1933.
  19. Lukinich, I.: A Podmanini Podmaniczky-család okleveltára, II. zv., 1510 – 1537, Budapest 1939; III. zv. 1538 – 1548. Budapest 1941.
  20. Huska, A.: Slovenskí pltníci. Osveta Martin 1972.
  21. Majtán, M.: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov. SAV Bratislava 1972.
  22. Gácsová, A.: Dokumenty k feudálnym bojom slovenského ľudu /1113 . 1848/. SAV Bratislava 1955.
  23. Špiesz, A.: Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725 . 1825. SAV Bratislava 1961.
  24. Mednyánský, A.: Malebná cesta dolu Váhom. SVKL Bratislava 1962.
  25. Štátny oblastný archív v Bratislave: Matrica parochiae Apatfalvensae et Nagy Kubrae /1789 – 1842/.
  26. Šišmiš, M.: Heraldické pamiatky na území Trenčianskeho okresu a regiónu Trenčianskeho múzea. In: čas. Múzeum, 1987, č. 2, s. 13 – 24.
  27. Šišmiš, M.: Zaniknuté obce v Trenčianskom okrese. In: Vlastivedný čas., XXV, 1977, č. 3, s. 136.
  28. Historia Domus Trenchiniensi S.J. . Dejiny trenčianskeho domu jezuitov v r. 1651 . 1773 /v Národnom múzeu v Budapešti/, výpisky z pozostalosti J. Braneckého v Štátnom okresnom archíve v Trenčíne
  29. Kafka, Fr.: Slovenští studenti na pražské univerzitě v 15. a 16. století. In: Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. a 16. storočí. SAV Bratislava 1967, s. 140 – 150.
  30. Archív Karlovej univerzity v Prahe
  31. Súpis pamiatok na Slovensku, III. diel.
  32. Slávik, M.: Slovenskí národovci do 30. októbra 1918. Trenčín 1945.
  33. Klein, B.: Nezabudnuteľným. Pamätníky a pamätné tabule padlým v Trenčianskom okrese v oboch svetových vojnách a v Slovenskom národnom povstaní. Trenčín 1974.
  34. Watzka, J.: Štátny archív v Bratislave. Sprievodca po archívnych fondoch. SAS Bratislava 1959.
  35. Pamätnica... múzea Dr. K. Brančíka v Trenčíne /1877 – 1937/. Zredigoval Dr. J. Mjartan. Trenčín 1937.
  36. Rebro, K.: Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské úpravy Jozefa II. SAV Bratislava 1954.
  37. Branecký, J.: Skalka. Trnava 1929.
  38. Vlastný terénny výskum autora v apríli 1988.
  /Pozn. spracovateľa príspevku: Táto práca od autora  PhDr. Milana Šišmiša, pracovníka Trenčianskeho múzea v Trenčíne, vznikla v roku 1988. Rukopis bol pôvodne napísaný k 750. výročiu prvej písomnej zmienky o obci Opatová nad Váhom, avšak nebol uverejnený v celosti. Autorov príspevok sme ponechali v pôvodnom znení z roku 1988, pričom pri novšej redakcii len sme vyznačili mená a priezviská opatovských obyvateľov tučným písmom, miestne a chotárne názvy kurzívou. /van//